a ona nespieva

autor:: zbabela osa

rubrika:: poviedky

Hana kráča po ulici. Ulica je tmavá, len pouličné lampy svietia na cestu. Každé jedno svetielko ju láka niekam inam, ďaleko od miesta, kde práve stojí. Ale ona sa nikam nenáhli. Pália ju prsty. Trasie ju tak akosi zvnútra, akoby sa jej chlad rozložil pod kožou, vychádza z kostí. Hľadí do vzdialených svetiel, vidí skrz ne všetko. Zajtra ráno sa zobudí a bude celkom iná. Stane sa novou Hanou. Prestane sa trápiť. Bude žiť len tak, ľahučko ako motýľ prelietavať cudzími svetmi, pri nikom sa nepristaví. Nikoho nebude potrebovať. Samota bude jej šťastím. Musí byť sama. Na svete sa nenájde nikto, kto by jej mohol rozumieť. Nikto ju naozaj nespozná. Kráča po ulici, neponáhľa sa. Veď ide iba domov. Matka ju už nečakáva. Akosi sa zmierila s tým, že Hana je veľká, mnohým veciam rozumie a nespáva doma. Matka si zvykla nič neriešiť, večer si ľahnúť do chladnej postele, privoňať k obliečkam a premýšľať, kde urobila chybu. Potichu zaspať. Nie, Hanu už netreba čakať, veď mnohokrát vôbec neprišla. Až na druhý deň. A bolo jej všetko jedno. Pomaly si okolo seba vytvorili taký zvláštny priestor. Orámovali sa červenými čiarami, ktoré si nesmú navzájom prekročiť. Matka už doma isto spí. Leží v čerstvo povlečených perinách. A Hane sa chce plakať. Ale nebude. Štípe to na lícach. Vždy, keď sa jej chce plakať, postaví sa pred zrkadlo v kúpeľni a dáva pozor, aby nevydala jediný zvuk, aby neskrivila tvár. Iba slzy môžu tiecť. Je to jediný prejav plaču, ktorý zatiaľ nevie ovládnuť. Ak sa jej raz podarí plakať bez sĺz, bude to dokonalé. Presne to, po čom túži. Jej plač nie je kričaním o pomoc. Ona plače, keď sa chce vysporiadať sama so sebou. Ak by dokázala plakať bez sĺz, mohla by si tento luxus dovoliť hocikedy, aj v autobuse dívajúc sa do odrazu svojej tváre v okne.


Hana s Janom organizujú chaty. Jano všetko vybaví, zoženie, zariadi a Hana mu potom oznámi, koho môže a koho nemôže pozvať. Jano sa vždy tvári akoby plnila nejakú závažnú úlohu. Pritom mu vždy iba povie, koho z ich spoločných známych má chuť vidieť. Jano tých ľudí potom pozve a každému rozkáže, čo má doniesť. Väčšinou sa tam zídu Hanini spolužiaci, alebo ľudia zo školy. Ak by Hana mala povedať pravdu, nechce sa jej tam chodiť. Ľudí zo školy neobľubuje. Vidí ich každý deň a nemá ich rada. Nemá sa s nimi o čom baviť. Priateľské vzťahy s nimi udržuje len preto, že sa jej neoplatí ich nenávidieť. Nechodieva s nimi nikam. Iba občas na tieto chaty. Aj to len preto, že Jano pozýva aj ľudí mimo zoznam. Sú to takí, ktorých Hana nepozná. Nikdy ich nevidela. Také malé rozptýlenie. Spoločenské povinnosti si plní tým, že tam je, baviť sa so spolužiakmi už nemusí. Aj vtedy. Boli tam len dvaja “cudzinci“. Tak ich Hana nazýva sama pred sebou, vždy sa na tom v duchu zasmeje, lebo si už fakt pripadá ako na ostrove, kde veľmi dávno stroskotala loď jej idiotských spolužiakov a jedinou záchranou sú práve títo cudzinci. Zvláštnosťou jej spolužiakov je, že s nimi odmietajú komunikovať. Nikoho nepotrebujú. Sú ako veľká zatuchnutá osamelá bytosť. Vždy tí istí sa do nemoty opijú, tí istí ich potom kriesia a tí istí to celé pozorujú. Majú rozdelené úlohy. Napriek tomu sa vždy cestou na chatu tvária akoby fakt očakávali, ako to dopadne, čo sa zase stane. A nestane sa nič. Nič mimo plánu. Aj vtedy. Všetci pili vnútri. Hana s chlapíkom z Krpelian si šli von zapáliť a ostali tam celý večer. Druhý cudzinec sedel pri stole v kuchyni a pil sám. Nikto sa pri ňom nepristavil. Uzavretá spoločnosť. Hana sedela pred chatou na drevených schodoch a fajčila. Rozmýšľala, kde asi môžu byť Krpeľany a ako sa sem tento chlapík vlastne dostal. Je to Janov kamarát. Všetci sú Janovi kamaráti. Keď sa chce. Bavili sa o nejakom filme, ktorý Hana ani nevidela. To mu nepovedala. Tvárila sa akoby presne vedela, o čo ide a náramne sa na tom zabávala. V podstate sú všetky filmy rovnaké, takže je to v poriadku, myslela si, vždy sa musí niekto do niekoho zaľúbiť a niekto musí byť úplne nešťastný. Lenže toho nešťastného nám nikdy nemá byť ľúto. Chlapík z Krpelian si myslel, že našiel spriaznenú dušu. Hana nie. Dopili vodku. Hana ju nemá rada, nechutí jej, ale akosi ju nikdy nenapadne povedať Janovi, nech ľudia nosia niečo iné. Keď sa vrátili dnu, bolo už neskoro. Len zopár vytrvalcov pozeralo akési porno. O tretej ráno asi nič rozumnejšie nedávajú. Iba dve ženské v otrasnej ružovej kúpeľni, mali trblietavé ksichty a na vani a umývadle rozložených plno malých fľaštičiek. Trochu to vyzeralo, že sa tá kúpeľňa vážne používa, že ju iba na pár minút prepožičali týmto ľuďom, nech si tam nakrútia svoj materiál.


- Vidíš ten vypínač, vidíš to? – začula Janov hlas.


Vypínač si nevšimla. Potešilo ju, že vytrvalci riešia interiér a nie samotný akt v ňom prebiehajúci. Ten nestál, už tradične, za nič. Vyšla hore strmými schodmi. Spálňa bola plná ľudí. Ľahla si do svojej vlastnej postele. Vždy si vybojovala, že bude spať sama. Bol jej odporný pohľad na telá, hocijako poprepletané v jednej posteli. Tamto dve spolužiačky opito uspaté s otvorenými ústami spali a odrazu im vôbec nevadilo, aký majú účes. A inde zase chalani, jeden na druhom, poukladaní ako špinavé prádlo. Hana sa schovala pod deku a otočila k stene, aby nemusela hľadieť na tú masu spiacich ľudí porozhadzovaných kade – tade na zemi, na posteliach. Akoby niekomu vypadli z vrecka. Hana zaspala s vedomím, že sa jej dnes v noci nebude nič snívať. Na sny musí spať celkom inak. Na inom mieste. Ak mala sny, boli to sny skutočné, žiadne fantastické výjavy lietajúcich bytostí, jednorožcov, alebo o čom sa to ľuďom vlastne sníva. Hane sa sníva vždy o tom, čo sa chystá robiť nasledujúci deň. Celkom živé situácie s ľuďmi, ktorých pozná, všetko ako v skutočnosti. Zaspala. Viackrát sa zobudila na to, ako sa prikrádajú noví a noví ľudia. Ukladajú sa na zem, a vlastne hocikam. Je im to jedno. Potrebujú si len ľahnúť, presvedčiť samých seba, že si oddýchnu. Ráno budú opäť plní síl. Posledný krát sa Hana zobudila na čiesi chrápanie. Chrápanie jej nikdy nevadilo. Lenže toto bolo iné. Ten zvuk k nej doliehal zo stredu veľkej miestnosti. Tam spal ten druhý cudzinec. Spal sám. Väčšina ľudí sa snažila pridružiť k ostatnej živej hmote, do postele, alebo aspoň pri posteľ. On nie. Ležal tam celkom pokojne a usmieval sa. To chrápanie akoby ani nevychádzalo z neho. Akoby si poletovalo nad jeho hlavou. Vlastne to ani nebolo chrápanie. Bol to spev cudzincovej duše, ktorá konečne mohla vyjsť von z tela, spokojne si zalietať a odhodiť starosti kamsi na koberec. Bola to oslava jeho bytosti. Hana odrazu pochopila, že ho musí spoznať. Ba viac. Musí byť s ním, musí byť pri ňom, lebo jedine s človekom, ktorého duša takto spieva jej môže byť dobre. Hneď ráno mu to povie. Potichu vstala z postele. Nevedela, koľko asi môže byť hodín, boli zatvorené okenice, všade bola tma. Sadla si k nemu na zem. Čakala, kým sa zobudí a ona mu bude môcť povedať, že nemôže byť inak ako s ním. Bol to Jakub.


Jakub býval na priváte sám. Kedysi mal aj spolubývajúceho, ale ten sa vyparil. Nikto nevie prečo. Ostala po ňom iba posteľ. Hana si spočiatku myslela, že býva normálne s rodičmi. Chodievali spolu von. Večer ju vždy odprevadil až domov. K paneláku.


- Panelák je jedna veľká špajza, - hovorievala – všetci si tu žijeme vo svojich poličkách ako také hlodavce, počujeme jeden druhého a vieme si domýšľať. Každý o každom všetko vie, nikomu však nenapadne tomu druhému pomôcť. -


Jakub sa vždy iba usmial. Jemu panelák nevadil. Bolo mu to jedno, hlavne, nech má kde byť. Hane vadilo všetko, na všetkom našla niečo nespravodlivé a deprimujúce. Bol to jej pohľad na svet. Na každom našla niečo zlé. Iba Jakub jej vyhovoval. Jeho duša bola stvorená len pre ňu a len pri ňom jej mohlo byť dobre. Matke ho ani neukázala. Nechcela. Nepovažovala to za potrebné. Proste s niekým chodila von. Nebola doma a to malo matke stačiť. Jakuba chcela mať pri sebe stále. Keď bola sama, bála sa. Bála sa, že k nej zrazu niekto príde a oznámi jej, že už ho nikdy neuvidí. Keď bola sama, predstavovala si, že sedí pri nej, že sa na ňu díva ako si číta, umýva zuby. Ako spí. Aj vtedy, keď sa boli pozrieť na ten prednes. Klub v podzemí. Pivnica. Hana sedela vedľa Ivany. Ivana sedela na kraji. Okolo nich lozilo možno milión malých detí. Matky ich nechali voľne sa pohybovať a vrieskať. Hana sa bojí malých detí. Bojí sa, že na ňu budú vykrikovať odporné veci a ona sa nebude môcť brániť. Vtedy, v tom hlúpom podzemí, páchlo to tam cibuľou a Hana vedela, že ak by vedľa nej sedel Jakub a nie Ivana, bolo by jej oveľa lepšie. Nemusela by dávať pozor, kto je naokolo. Iba by sa oddala tej chvíli. A Jakub by možno zaspal – tie prednesy nestáli za nič. Počúvala by spev jeho duše. Dôkaz, že je naozaj na svete pre ňu, že je to Jakub, ktorý k nej patrí. Lenže on tam vtedy nebol. Stretla sa s ním až keď odtiaľ odišli. Vlastne to bolo v deň, keď bola prvýkrát uňho doma. Keď zistila, že býva často sám a často je mu smutno. Bolo to v deň, keď jeho dlane prestali byť cudzími, keď zacítila skutočnú vôňu jeho tela. Nie tú, ktorou sa zakrýva. Cítila jeho vlastnú vôňu. Vôňu, s ktorou sa narodil, ktorá bude navždy len jeho. Hana mu v ten večer naozaj patrila, presne tak ako mu patrí jeho chrápanie. Domov prišla až ráno. Bol ju odprevadiť. Celou cestou mlčali. Okolo nich sa vytvoril oblak, zvonivé ticho. Hana mala pocit, že obaja žiaria tak akosi naoranžovo, že to z nich vyžaruje, mala pocit, že odteraz to musí každý pochopiť, nemôžu byť inak ako spolu. Zabuchla za sebou dvere.


- Kde si bola? – počula matku.


Lenže Hana už stála v kúpeľni. Dívala sa do zrkadla.


Od toho dňa spávala u Jakuba často. Vždy na ňu niekde počkal a šli spolu domov. Nehovorili, že idú k nemu, hovorili, že idú domov. Hrávali sa, že už sú manželia. Hana akože prišla uťahaná z práce a potom sa musela akože starať o domácnosť, variť, prať a žehliť. Jakub bol akože najlenivejší muž na svete a preto akože nepohol nikdy ani prstom. Hoci boli akože strašne bohatí, akože doma nemali sluhov, lebo sa akože báli, že by ich mohli okradnúť.


- Okamžite choď vyniesť smeti, - hovorila mu – lebo po tebe hodím ten starý čínsky porcelán, čo sme dostali od tvojej matky. -


- Ani ma nenapadne. –


- Dobre, hádžem. -


- Preboha, čo si to urobila? Veď spadol rovno do bazéna, zajtra musím zavolať potápačov, aby ho prišli vytiahnuť.-


A tak. Hana spávala v posteli Jakubovho bývalého spolubývajúceho. Nie preto, že by nechcela byť pri Jakubovi. Iba sa bála, že tým, ako sa v spánku prehadzuje, vyruší jeho dušu. A to by ju mrzelo. Občas, keď sa v noci zobudila a nemohla viac zaspať, sadla si k jeho posteli a počúvala. Skrčená do klbka, kolená mala pri hlave. Jakubovi o tom nepovedala. Myslel si, že jej vadí jeho blízkosť, že preto nechce spávať pri ňom.


No a potom, potom mali ísť s divadlom do Ostravy. Hana hrá divadlo. Stretávajú sa v utorok a vo štvrtok večer a každý rok urobia predstavenie. Pozvali ich do Ostravy, na festival. Mladé divadelné súbory, či čo.


- A ty pôjdeš s nami, - povedala Jakubovi – aby som sa tam sama nebála. -


A Jakub šiel, aby sa tam Hana sama nebála a ešte aj preto, že chcel. Rád ju pozoroval, keď hrala. Vyzerala vtedy úplne inak. Triasli sa jej ruky, celkom nebadateľne, tí, čo ju nepoznali, si to nemohli všimnúť. Srdce jej tĺklo, až mala pocit, že ho ani nemá v hrudi. Akoby sa sama stala veľkým tlčúcim srdcom. Jakub cítil, ako ju pália líca a cítil aj to, ako si vydýchla, keď predstavenie skončilo, keď už to mala za sebou. Potom to už bola Hana, akú poznal. Do Ostravy prišli okolo obeda. Bol piatok. Deti práve odchádzali zo škôl domov, alebo ktoviekam a Hana sa ich bála. Držala Jakubovu ruku najpevnejšie ako vedela. Mali more času. Hrať mali až v sobotu večer. Prechádzali sa po meste a Hana sa bála tých detí.


- Pošli ich preč,- hovorila Jakubovi – odčaruj ich do inej krajiny. -


A on jej sľuboval, že ju pre tými škriatkami ochráni. Prechádzali sa po meste, ktoré vôbec nepoznali. Hana hneď zabudla odkiaľ vyšli a kam sa majú vrátiť. Jakub, našťastie, nie. Spali všetci v jednej miestnosti kultúrneho, alebo akého, domu. V spacákoch, na zemi. V noci sa miestnosť naplnila zazipsovanými šušťavými húsenicami. Všetci sa snažili zaspať. Niektorí si šepkali bezostyšne nahlas a tam vzadu, v rohu skupinka ľudí hrala menomesto a jediné, na čo prišli bolo, že zviera na B je biely jeleň.


- Ako sa ti páči náš apartmán? – spýtala sa Hana pošepky.


- Je úžasný.-


- Bodaj by nie, keď sú okolo teba samé baby.-


Hana sa usmiala. Jakub bol skutočne široko ďaleko jediný, kto nebol žena.


- To ešte len bude, keď začnem chrápať. Všetky odídu a ja tu ostanem sám. -


- Len ja sa k tebe ešte viac pritúlim, lebo viem, že to tvoje chrápanie ma ochráni. –


Hana zaspala rýchlo. Jakub tomu nerozumel. Vie, že jeho chrápanie ju ochráni, tak prečo potom nechce spávať pri ňom aj doma? Musí sa jej na to spýtať. Počul ešte tých zadných vytrvalcov, čo hrali menomesto. O chvíľu zaspí a ráno sa zase budú všetci sťažovať, že chrápal. Ako vtedy na chate, keď spoznal Hanu. Zobudil sa a ona sedela na zemi pri ňom. Dívala sa naňho neskutočne žiarivým pohľadom. Posadil sa. Vtedy sa naňho zosypalo možno milión sťažností, že chrápe a ak chce chrápať aj ďalšiu noc, bude spať vonku. Hana sa k nemu naklonila a povedala mu, že s ním potrebuje hovoriť. Zišli dole. Všetci Hanini spolužiaci sa tvárili mrzuto, len ona sa usmievala. Kráčala pred ním až vyšli pred chatu. Zapálili si. Hana potiahla z cigarety, vyfúkla dym a povedala:


- Myslím, že my dvaja by sme sa mali lepšie spoznať. Viem, že k sebe patríme.-


Jakub v prvom momente nevedel, čo jej má na to povedať, no čosi vnútri mu vravelo, že ho to strapaté dievča neklame.


- Ako sa voláš? – spýtal sa.


- Hana. –


A teraz Hana ležala pri ňom, hlavou bola opretá o jeho rameno. Videl jej do tváre a opatrne jej prehrabával vlasy. Tvrdila, že v nich má ukryté tie najdôležitejšie myšlienky, preto nechcela, aby sa jej v nich hrabal len tak hocikto. On mohol. Jemu to dovolila.


- Lebo viem, že ty mi neublížiš, - hovorievala.


Jakub zaspal. Zobudili sa na šuchotanie okolitých húseníc.


- Teraz sa z nás všetkých stanú motýle, - zakričala Hana.


Jakub vstal, obul si sandále, našiel svoj ruksak a vytiahol si zubnú kefku. Kam sa pozrel, všetci sa naňho usmievali. Nepadlo ani slovo o chrápaní. Pomyslel si, že sa asi boja bitky, keď sú ticho, možno im pripadá ako násilník. V duchu sa na tom zasmial. Nebáli sa bitky ani im nepripadal ako násilník. Bolo to proste tak, že v tú noc vôbec nechrápal.


Povedali jeden druhému o svojom strachu. Keď Hana niekomu povedala, čoho sa bojí, mala k nemu bližšie. A bála sa mnohých vecí. Jakub nevedel len o tých, o ktorých nevedela zatiaľ ani sama. Bol presvedčený, že ju ochráni. Bol Hane vďačný za to, že mu v to ráno vonku pred chatou dvomi jednoduchými vetami zmenila celý svet. Často premýšľal, aké by to bolo, keby za ním neprišla. Mal strach, že by ju už potom nenašiel. Hovorí sa, že ak sa dvaja majú stretnúť, tak sa stretnú. Ale čo ak má každý iba jednu šancu? Bál sa toho, čo by sa stalo, ak by tú ich jedinú šancu Hana premrhala. Hana sa zase bála, že sa to celé pokazí a ona bude musieť bývať u matky. Tam sa teraz chodila už iba prezliecť, vziať si veci do školy. Inak nič. Spávala u Jakuba, pri Jakubovi. Zo školy prišla vždy rovno k nemu. Večer už nepotrebovali chodiť nikam. Hana mala pocit, že priatelia ich iba okrádajú o čas, keď by mohli byť spolu. Keď bola ešte sama, nedokázala pochopiť, ako môžu byť niektorí ľudia stále spolu. Vtedy si hovorievala, že ak niekedy nájde človeka, s ktorým jej bude dobre, nič ju neprinúti, aby s ním bola stále. A teraz sa od Jakuba ani nepohne. Tým ostatným ale aj tak nerozumie. To, že sa niekto s niekým na ulici drží za ruku a potom si kúpia rovnaké tenisky, podľa nej láska nie je. Pretože láska sa nepotrebuje predvádzať, jej stačí samotný fakt, že existuje. Hana bola presvedčená, že jedine ona a Jakub majú medzi sebou skutočný cit.


Umývala si zuby. Jakub už spal. Hana bola sama vonku. Sľúbila svojim spolužiakom, že si s nimi pôjde niekam sadnúť. Bez Jakuba. Pretože, keď šiel aj on, nevenovala sa im. O to práve šlo, oni jej liezli na nervy a Jakuba mala rada. Tak komu sa mala venovať? Pristúpila. Lebo s nimi musela vychádzať. Bola príliš lenivá sa s nimi hádať, tak si vybrala tú ľahšiu cestu. Teraz s nimi pôjde von a bude mať zase chvíľu pokoj. Celý večer sa nudila. Pila pivo a smiala sa na tom, čo bolo akože smiešne. Myslela na to, čo asi robí Jakub a ako by jej bolo dobre, keby bola s ním. Prišla domov, obliekla si pyžamo a umyla zuby. Vo dverách izby na chvíľu zastala a počúvala Jakubovo chrápanie. Jakub má spievajúcu dušu. Usmieval sa. Vždy sa v spánku usmieval a každú noc sa mu sníval ten istý pekný sen, ktorý si pamätal len dovtedy, kým ráno otvoril oči. A večer si vždy povedal, že si ho už musí zapamätať. Zobudil sa a sen bol fuč. Aj teraz sa mu sníva ten sen, pomyslela si Hana. Niekedy ľutovala, že neexistuje maličká škáročka do jeho mysle. Alebo kde sa to premietajú sny. Nahliadla by tam a pozrela by si ten sen. Ráno by ho Jakubovi vyrozprávala a zbavila by ho jedného trápenia. Dívala sa naňho. Toto je vlastne prvýkrát, čo zaspal skôr než ona. Zvyčajne ležali v posteli a Jakub jej ešte čosi šepkal. Vždy zaspala prvá. Toto je prvýkrát čo si k nemu ľahne a on ju neuspí svojim šepkaním. Hana bola presvedčená, že jej duša tiež v noci vychádza z tela a hoci aj nespieva, predsa si zalieta nad jej hlavou. Zalieta si spolu s Jakubovou spievajúcou dušou a možno sa občas pomiešajú malé čiastočky tých duší a keď sa ráno s prebudením duše vrátia do tiel, Jakub má v sebe kúsok Hany a Hana má v sebe kúsok Jakuba. Ľahla si vedľa neho. V tom momente Jakub prestal chrápať. Hana si myslela, že sa zobudil. Nezobudil. Ďalej spal, ďalej sa usmieval, len nechrápal. Hana tomu nerozumela. Jeho duša prestala spievať. Možno dnes ukončila oslavu Jakubovej bytosti skôr. Hana ležala pri Jakubovi a Jakub nechrápal. Spal celkom potichu. Bolo jej odrazu strašne nepríjemne, akoby to už ani nebol on. Hoci videla, že to skutočne je Jakubovo telo. Možno jeho dušu ktosi ukradol. Alebo si len odišla zalietať ďalej, ďalej od jeho hlavy. Zdalo sa jej, že leží vedľa cudzieho človeka. A pritom ona je tu cudzia. Až teraz jej to došlo. Jeho duša nikam neodletela, ani ju nikto neukradol. Schovala sa pred ňou do Jakubovho tela. Lebo jeho duša sa jej bojí. Bojí sa vyjsť z jeho tela, keď pri ňom spí. Bojí sa, že by mu jej duša mohla ublížiť. Ich čiastočky sa nemiešajú, pretože ich duše sa vlastne nikdy nestretli. Aj vtedy, v tej Ostrave, nikto sa nesťažoval na Jakubove chrápanie, lebo pri ňom spala ona. To ona zabránila jeho duši spievať. Hana vstala z postele. Jakub znova začal chrápať. Tušila to. Vedela, že raz sa to všetko pokazí, že sa naplní jej najväčší strach. Pootvárala v byte všetky dvere a posledný krát si vychutnávala spev jeho duše. Počúvala ho, keď písala v kuchyni odkaz, keď si obliekala šaty a zaväzovala šnúrky na topánkach. Potichu za sebou zavrela dvere, kľúče hodila do poštovej schránky. Zrazu sa ocitla na ulici.


Ulica je tmavá, len pouličné lampy svietia na cestu. Každé to svetielko ju láka niekam inam, ďaleko od miesta, kde práve stojí. Ale ona sa nikam nenáhli. Pália ju prsty. Trasie ju tak akosi zvnútra, akoby sa jej chlad rozložil pod kožou. Nenáhli sa ľahnúť si do postele v matkinom byte. Nenáhli sa, lebo vie, že sa zajtra ráno zobudí a bude už celkom iná. Stane sa novou Hanou.




napísanísané:: 23.9.2007

prečítalo:: 881 ludí