k6.sk - literárny server

Niekedy len tak stojím,
s pohľadom upretým na oblohu,
na mesiac hľadím,
je tak veľký a guľatý,
on je hore a ja dolu.

Do noci mi svietia,
iba hviezdy jasné,
dúfam, že ich svetlo,
nikdy nevyhasne.

S vlasmi sa mi pohráva,
nočný vietor chladný,
na líca ma bozkáva,
je tak svieži a ladný.

A do ticha ozve sa,
prečudesný zvuk,
povetrím niečo nesie sa,
niečo robí hluk.

Krídlami rozráža hustú tmu,
za svetlom nočnej lampy letí,
vráža do nej, chce ísť dnu,
páči sa mu ako svieti.

Noc je jeho dňom,
a deň zas jeho nocou,
akoby bol obdarený,
zázračnou mocou.

Nie každý ho ma rád,
nie každému sa páči,
nie je s každým kamarát,
no neutápa sa v plači.

Noc pomaly ustupuje,
cítiť denný vánok,
motýľ únavu pociťuje,
prišiel čas na spánok.

A tak motýľ nočný,
ten malý tvor Boží,
krídla svoje zloží,
a vyčká na čas nočný,
na čas, kedy deň vystrieda noc,
na čas, kedy opäť bude mať svoju moc.