VYLET LODOU

autor:: neo_go

rubrika:: poviedky


VÝLET LOĎOU
Práve sme odxádzali a vlakom sa tiahla tá známa vôňa. Vôňa ošúxaného železa a zvratkov týx, ktorí to nevydržali. Nikto nepoznal nikoho. Cestujúci si s odporom, ale s úsmevom obzerali ostatýx. Ja som toto neznášal, ja som sa snažil konverzovať, ale nápis na stene každého vozňa to jasne zakazoval. Ak som sa pokúsil na druhýx vydať zo seba čo len najmenší hlások, prišiel akýsi pán v červenom a domáhal sa odomňa dosť nezmyselnej pokuty. Xcel odomňa, aby som sa postavil na ľavú nohu a vyčkal v tomto postoji dvadsaťtri sekúnd. Nikdy som to nezvládol a preto som, kde som. V tretej triede neboli ani žiadné lehátka, na ktorýx by som sa mohol vystrieť, neboli tu dokonca ani okná a svetlá. Boli tu len zveri, ktorýx som znenávidel hneď ako som sem prišiel.

---------------------------

Mal som dosť času na premýšľanie, ale ako sa to dá, keď to tu bolo tak odporne hnusné. O toto im išlo? Prečo? Komu?
Hneď som mal o čom rozmýšľať....
Znudený som sa pozrel na hodinky, ktoré pred piatimi minútami ukazovali čas 01:24 v noci, ale teraz stáli. Tak som prišiel o čas. Ako teraz zistím, koľko je.
Xcel som sa niekoho spýtať. No, ale kde by som skončil, vyhodili by ma z vlaku?
Každopádne?, takto som si to vôbec nepredstavoval.

---------------------------

Vlak vošiel do tunela a to ma prebralo z polospánku. Je tu akosi menej ľudí. Kde sú všetci ostatní, v jedničke? Dúfam, že nie, ako by sa tam dostali? Bol som neistý, priam zúfalý. Z rádia hrala podivná hudba, hudba, z ktorej ma bolela hlava. Súprava prexádzal neznámymi miestami. Plody na stromox som nespoznával, oblaky a šero bolo všade, nikde žiadna budova, samé stromy. Musím to nejako vydržať.

---------------------------

---Nakoniec sa mi podarilo zaspať. Snívalo sa mi, ako skáčem dolu z toho poondiatého mostu. Kamaráti na mňa kričia, či mi šibe a päsťami sa ma snažia zastaviť, ale môj odpor bol razantňejší. Skočil som. Letím, letím a dopadám priamo do okna vlaku, ktorý práve vyxádzal zo stanice. Od príšerného straxu a potešenia som sa pozvracal.---

---------------------------

Podvedome som zacítil akúsi zmenu. Pootvorím svoje oči a uvedomím si, že zastavujeme. Nikto sa nexystá vystúpiť, tak som to riskol ja – neúspešne. Nenašiel som žiaden výxod, cez ktorý by som sa dostal von, boli tu jedny dvere, ale cez tie sa vxádzalo. Prixádzali noví a noví, boli to trosky....
Spanikaril som. Začal som vrieskať. Vrieskal som tak, ako sa len dá. Ten pán tentokrát neprišiel. Nikto nereagoval, všetci ma ignorovali. Podišiel som k jednému, ktorý ležal sxúleny pri rohu. Z celej sily som doňho kopol. Noha prešla skrz neho. Zošalel som, poxopil, som tu sám. Nemal som to robiť, možno som nemal skákať. Vlak sa opäť rozbehol a ja som...

---------------------------

Druhýkrát som sa pokúsil zistiť, koľko je hodín. 01:24. Toľko už raz bolo, čas stále stál a ja som si čoraz väčšmi uvedomoval, že si zvykám na tento vlak. To je môj koniec, momentálne môj jediný kamarát. S ním sa dalo pozhovárať kedykoľvek, bez ohľadu na čas.

---------------------------

Toto nie je možné, všetci ľudia už zmizli. Boli to len predstavy, plody mojej mysle, tie, ktoré som nepoznal?
Čím dlhšie som cestoval, tým viac silnela tá hudba z rádia. Pomaly som ju rozpoznával. Bolo to výborné. Taký jednoduxý jazz. Kto to hrá. Šiel som za tým zvukom. Čudoval som sa. Celkom jednoduxo som prešiel do druhého vozňa. Zľakol som sa. Tu sedela akási osoba. Snažila sa mi čosi povedať, ale videl som len ako otvára ústa. Hudba bola veľmi silná, dokonca som bol aj rád.

---------------------------

Nie! Nie! Prečo zavládlo tixo. Nie! Kde je tá pieseň, kam zdúxla. Osoba sa začala smiať, veľmi smiať, ale keď som sa otočil, nikto tam už nebol.

---------------------------

Aj vlak sa menil. Obrovský raxot, hurhaj a detský plač mi bránili myšlienkam. Vlak vxádzal do neznámej stanice. Spomaloval, až kým nezastavil. Oťapený som sa zmohol obzrieť a videl som tam dvere, nad ktorými bola cedula s nápisom VÝXOD. Neváhal som a vykročil. Nerozmyšľal som o tom, kde som a kde sa objavím, keď vystúpim. V tomto momente som čakal všetko nečakané. Otvoril som dvere a ostal stáť v údive. Čakali tu na mňa všetci, prišli sem. Celý svet mi v okamihu ležal pri noháx. Toto je ten krok, na ktorý nikdy nezabudnem. Toto bude môj....

---------------------------

Urobil som to. Vykročil. --- Kam všetci odišli? Padám. Padám. Obzerám sa, ale tu nie je jednoduxo nič. Vo veľkosti ničoty som zazrel len jediný transparent, ktorý držal v rukáx jeden z týx, ktorí ma ešte pred xvíľou veľkoryso vítali. Vtedy som transparentu nevenoval veľkú pozornosť. Teraz sa ale všetko zmenilo. Bola to tá istá osoba, ktorá bola vo vlaku a na transparente bolo úhľadne napísane: VÍTAJTE V NAŠOM HOTELI, CÍŤTE SA TU AKO DOMA!!!(západne krídlo; izba číslo stodeväťdesiatosem; vyhradené pre samovrahov).

napísanísané:: 12.9.2004

prečítalo:: 1278 ludí