výstup

autor:: jaz

rubrika:: haiku


Stál som hore, zhlboka dýchal mokrý riedky vzduch a pozeral do hmly, v ktorej by sa každú chvíľu mal objaviť Samo. Bola zima, vlhko a vietor dul tak, že som to takmer neustál. Sadol som si na kameň a poobzeral sa. Nad hlavou mi lietal čierny vták, po chvíli pristál hneď vedľa. Dáka vrana či čo, drzo na mňa pozrela, na čo začala klovať do kameňa. Vytiahol som musli tyčinku a po dlhšom zápase so skrehnutými prstami, sa mi podarilo kus odtrhnúť a hodiť ho po nej. Na chvíľu vzlietla, urobila nado mnou okruh a zmizla za hrebeňom. Nasrať - zobral som ten jej kus a odhryzol si.
Zdola stúpala oblačnosť, biela hmla. Na jej hranici som videl vlastný tieň. Pomaly sa blížil ku mne, stále väčší. Mlieko, alebo len odraz, v ktorom som na chvíľu videl samého seba, ako pokojne sedím v strede vlastného priestoru s vecami čo dávno skončili, či ešte kdesi čakajú, s ľuďmi, ktorí sú okolo mňa, aj keď som ich už dávno stratil. Náhle som znovu sedel na Devíne, vedľa seba videl tiecť kalnú vodu, z ktorej sa na chvíľu vynorila Silvia, stojaca na pontóne, ja za ňou, hádžem kamene do hlbokej a hovorím, že raz budeme mať niekde blízko dom z dreva, že každé ráno pôjdem na ryby a potom ich ona opečie na ohni. Budeme len tak sedieť na priedomí, pomaly jesť a pozerať na vlny. "Áno," povie ona, "Budem nosiť červené šaty s bielymi bodkami a vlasy v cope... a budem mať takée veľkée brucho." " Ako veľryba," dodávam. Smejeme sa a rieka plynie ďalej. Roztápa ju, mňa, dom aj to veľké. Vynára sa Róbert. Silný muž s hrubými rukami ma berie za tie moje a hovorí, že to bude dobré. Z otvorenej rany na kolene mi steká krv rovno do snehu. Robí to škvrny veľké ako obe Ameriky, a ja sa na to pozerám a prihlúplo sa usmievam. Viem, že je to v riti, že zajtra nikam nepoleziem. A tak týždeň sedíme v základnom tábore na Kavkaze. Večer si šijem koleno a čas zabíjame hraním na gitare. Po pár dňoch dostávam vlka, ktorého mi Robo zasypáva pri mojej nahej stojke, za smiechu všetkých z tábora, on balí čiernovlasú domorodku a neskôr, v autobuse, ho svrbí celé telo a má také malé, červené vyrážky. Svrab.
Mám rád to miesto na Devíne, kde sa stretávajú rieky, neznámi ľudia sa plavia so svojimi príbehmi, na brehu rastú ostré kamene a v diaľke, na druhej strane, sú kopce, akoby stratené v daždi. Znovu tam niekde sedím a nad tým všetkým krúžia čajky. Škriekajú.

Po chvíli sa preberám. Stále pozerám na svoj tieň v oblakoch, no okolo neho sa medzi tým vytvoril dúhový kruh, že vraj sa to volá haló a človek ho môže uvidieť za svoj život len trikrát. Počítam. Tri.
"Fuj hnus", ozve sa za mnou. Z hmly sa vynára Samo. Na tvári ma kusy bielej zo zmrznutého srieňa. "Dlho čakáš?"
"Nie, chvíľu, trochu som kontemploval."
"Pôjdeme rovno ďalej?"
"Odpočiň si."
"Netreba," vyťahuje lano, skoby a karabíny.
"Neviem, či to je dobrý nápad, pozri na to počasie," zapochybujem.
"No keď sme sa dotrepali až sem, bola by to škoda."
"Hej bola," súhlasím a hľadám v ruksaku sedačku, zbytočné magnézium a zopár želiez, ktoré som zobral ja. Nad nami je kolmá, žulová stena tak na tri dĺžky, potom záverečný traverz a vrchol. To by sme mali zvládnuť, vravím si.

Naliezam do skaly, chytám jej oblý povrch a náhle mám pocit, že toto je ten pravý priestor v čase. Priestor, v ktorom cítim každý nádych, pohyb, každé narušenie rovnováhy. Som len ja, vzduch, pár rúk, dotyk a pohyb. Zakladám istenia a pokračujem. Samo zdola niečo kričí, ale v tom vetre to zaniká kdesi za hranou. Nevadí. Som na konci lana a tak robím štand. Podo mnou sa trhá oblačnosť a ja vidím hlboko dole dve plesá v tichej samote. Akoby nedotknutý kraj, kdesi na konci. V čisto šedej farbe.
Striedame sa. Samo lezie a ja ho zostávam istiť. Spája nás len kus lana ako pupočná šnúra. Povoľujem a on stúpa. Ticho narúša pád kameňov. Obzerám sa, ale nič nevidím. Len biela. Zvuk sa odráža od okolitých stien a dlho doznieva. Kričím na Sama či je všetko v poriadku ale počujem len vlastné, opakujúce sa slová. Lano v mojich rukách sa pohne a ja viem, že je všetko v poriadku.
Na vrchole začínajú padať krúpy. Vietor nám ich šľahá rovno do tváre, akoby nás chcel pribiť ku skale. Myslím na to, koľko krát som už zažil takéto počasie, koľko krát som mal to šťastie či smolu, že som sa z neho vrátil, snáď len o kúsok starší, pokojnejší či pokornejší. Lano preťahujem cez vrcholový kruh, balím a hádžem dole. Kýve sa v tom prázdnom priestore ako zástava.
"To bude drsné", vraví mi Samo a pozerá, ako sa snažím zmrznutými rukami založiť zlaňovaciu osmu.
"V pohode, snáď to pôjde, len si daj pozor aby si sa nešmykol na mokrej skale, dosť to kĺže," trasiem sa ale pomaly začínam klesať. Pod sebou mám tak tristo metrov prázdneho vzduchu. V takých okamihoch cítim absolútnu slobodu, nič ma neťaží, len vlastná váha, ktorá ma tlačí k zemi a na tú som si už za tie roky zvykol. Potom chvíľu hľadám ďalší kruh a Sama medzi tým otrepe vietor o skalu, ale nakoniec je všetko tak, ako má byť. Pomaly zostupujeme, už po vlastných, k najbližšiemu snežnému poľu. Kĺžeme po ňom až pod nástup, výskame a kričíme ako malé deti. Dole pozerám za seba. Len skaly a občasná kosodrevina. Všetko ostatné akoby natrvalo zmizlo, Silvia, Robo aj dni z minulosti. Samo, ktorý predo mnou skáče z kameňa na kameň sa smeje a vraví o ďalších výstupoch. Cítim pokoj.

napísanísané:: 29.8.2007

prečítalo:: 1411 ludí