summer in the city
autor:: subterranean
rubrika:: poviedky
Po dlhých oddelených týždňoch sa ma esemeskou pýtaš čo robím. Neviem, ako ti mám dať odpoveď, chceš môj čas, záujem, opisy? Chceš dobehnúť a privlastniť si stratený čas alebo začať tu a teraz? Toto leto sa mi plní. Som plná, šťastná. Pevne zahryznutá, nič mi neujde. Je to ten pocit tesne po vykričaní si pľúc, bezdychá radosť. Ozajstný strach je skrytý a všetko ostatné vychádza do ulíc. Noc prerastá mestom a ja sa učím ich pravidlá. Už mi stačí menej piva ako kedysi. Niekedy ho nepotrebujem vôbec. Dnes sú to len tri a už na teba prenášam zoschnuté sny z iných čias a škôl, čosi o cestách a otváraní si vlastných podnikov. Pod Novým mostom kričíme kovu a kameňom aké je to super mať malé prsia. Cikáme na Dóm sv. Martina, myslím na anglických turistov a tých čo budú o pár hodín prekračovať mačacie hlavy môjho moču. Bľabocem si pod nos dojímavé príbehy z domova. Najlepšie bolo keď sme celá rodina aj so susedmi šli do lesa, takmer každý víkend, so susedmi čo boli celkom obyčajné dvadsaťročné decká rozhádzané do izieb po dvoch, po troch. Sedávali sme pred čmudiacim alobalom naplnenom vegetariánskymi zmesami a všetci sa šialene smiali. Mama a otec, programátor, predavačka z butiku aj študenti keramiky. Predovšetkým tri deti s rozličným počtom pieh okolo nosa. Študenti umenia vždy rozprávali fekálne vtipy, o prdoch a o hovnách. Programátor spod starostlivo zastrihnutej briadky vysokým hlasom spieval najtrápnejšie slovenské hity.. Možno boli všetci už dobre sfajčení, dieťa detaily nevníma. To znamená vyrásť- vidieť súvislosti. Chápeš? –Uhm, ...Už niekoľkokrát ste sa rozišli a stále spolu spíte „na rozlúčku“. Zliali sme Tesco džús a fernet do litrových fliaš a slamkami z Nu Spiritu to vyzunkli. V poloprázdnom plaste nám cestou na Zochovú hrkotajú šúľky škorice. V 503 všetky tie dlhodielske pripité ksichty ku ktorým akože nepatrím, keď si zapnem hudbu. V slúchadlách mi dáva silný pocit očistenia, mení môj život na film práve v tých záverečných katarzných záberoch – vystieram ruky k nebu, žiari mi pomedzi prsty. Lampa. V hudbe sa znova rodím celá, som a ona ma nesie cestami tak aby som nemusela zadrhávať o triesky spolucestujúcich. Doma sa mi spánok trhá na príbehy ktoré nechcem denne prežívať, kľučkujem medzi vankúšmi.
Vstanem o jednej s mobilom plným zmeškanosti. Chceme ísť von? Leto je ľubovolné prázdno v ktorom sa môžem nechať zamlčať. Môžem sa vyhnúť najjemnejším náznakom dotyku. Nemusím určovať hranice odtiaľ potiaľ sme. Sme odcestovalí. Už sa nestýkam ani s rodinou, žijeme vo vedľajších izbách. Pustili sme sa a rozťahujeme výbuch na roky zvonenia v ušiach. Kedysi bolo jednoduché byť rodinou. Boli sme. Prirodzenosť zvrátená v každodenný boj s nimi či so sebou, zostali nám len rozhryzené jazyky, neschopné slova. Kedysi to bolo také, že už tomu ani neverím. Možno práve to je chyba, neuveriť na americký sen svojho života, že je možné žiť rozprávkovo. Teda aspoň vyrastať. Čo sa zo mňa môže stať, keď vyrastám zo sna? Bolesť je stále rovnako veľká. Chcem žiť zdravý život, nuž to zväčša len presedím, premeliem chuťovými bunkami hlavy až do dna. Bolesť sa skryje do žalúdka, nikomu nič nepovie a mňa si omotá okolo prsta.
Ukladám sa späť do postele, do náručí a výmysly do pamäte. V posteli je mi najlepšie, v posteli unikám času a splývam s neživým, mám teda konečne akúsi slobodu. Podozrievam svoje rozospaté nohy z prerážajúcej celulitídy. Minulý život sa mi už prediera na povrch. Budúcnosti sa nebojíme hľadieť do očí, tá je vždy na jednotku. Staneme sa jedným alebo nám to zostane jedno. Jednoduchá matematika v ktorej platia všetci. Dalo by sa pochybovať o intenzite prežívaného, isté je že viac ani nemôžem. Viac nemusí byť, všetky zátačky mojich úvah, celá sieť sa otáča okolo teba. Takto je to najviac ako si ťa dovolím mať v sebe. Nevyzlečieš ma z mojich železných košieľ. Pre niekoho ako ty je to málo. Neznámo čo nič nedokazuje. Telo čo nevieš uchopiť. Nespravím nič aby som ťa zadržala. Neopijem sa, nenačnem naše telá, nerozplačem ťa ani sa viac neospravedlním. Pre mňa nepodstatné, keďže ťa žijem vnútri, pre teba jediné dôvody vydržať. Neudržím ťa, perami, nohami, to sa nestane. Nie nami. Až raz bude po všetkom a po rokoch ti to poviem a začneš smiechom/ plačom ľutovať že som nič ne...mohlo byť inak. Nemehlo.
Naháňaš mi strach no nestrasiem sa ťa, pôjdeme von. Je to rovnako samozrejmé a kdesi hlboko vo mne prameniace ako každomesačné výlevy.Sme na koncerte, počúvame, ticho medzi nami, ten nádych nad hladinou, dalo sa krájať a podávať starcom s povzbudzujúcim účinkom. V nasýtenom vzduchu prenechávam vlasy davu, viem že všetky telá sú na dotyk rovnaké (chvenie). Bozk otočený okolo vlastnej osi. Ako som ti mala už dávno všetko dať, ako veľmi si ma zaslúžiš, za to ako všetko tušíš, za to že vieš, aj keď nehovorím, najviac zo mňa. Ty si vedľajšia postava čo si to všetko zlizne namiesto mojich úst...V ženskom hlase pre mňa bude vždy čosi navyše a v klavíri je celá tá intenzita pohybu, čo vtláčam späť do tela. Preniesť horu desiatimi prstami, z mojich pliec na iné. Nikdy by som to o tebe nepovedala. Maličký, chlapec so zvyškami detstva na lícach. Mám v mysli nakreslené čiary a to kde si ty je smerodatané. Nemôžem nás nechať v tichu hoci to čo v tebe potrebujem je bez slova. Aj ťa tak volám, mlčiac, prstami. Vedieť tak či sa ťa ešte dotýkajú. Ako ich cítiš, ako cítiš. Usmej sa na mňa, usmej sa na mňa, usmej sa. Usmievaj sa nech sa od tvojich úst odráža svetlo a ja sa v ňom skryjem. V zákutiach tvojej tváre je pre mňa moje miesto. Máš drzú tvár, takú dohora, chcem ti do nej všetko povedať, no ty ma ja tak najviac poznáš len tak zo mňa, bez rečí. Dobré znamenie, ktorého som sa vždy bála. . Je to ono, keď z kúska teba všetko vyčítam? Keď mi tvoje kolená povedia celkom jasnú nehu? Nikdy som sa necítila menšia ako v tvojich rukách v úlohe zmietajúceho sa vtáčaťa bojujúceho o slobodu. Alebo čosi také, podobne tvrdohlavo zbytočné a patetické. Potom si sa odtiahol a ja prešla cestu bližšie k sebe. Nemám žiadny dôkaz ktorý by ťa vytiahol z mojej hlavy na svetlo božie..len toľko že ťa chcem, čo v plnom svete stráca svoju váhu, ktorá na mňa dopadá po nociach v tme.
Osamelou cestou späť je leto v uliciach sídliska jasne viditeľné. Z večerne žiaricich okien domácností vyčnievajú holé steny, zbúrané priečky a čerstvá maľba. Nové dresy. Leto sa prestavia, prebúrajú sa steny, vymení kuchyňa a vymaľuje sa. Hladké vlhké steny a všetko jemne poprášené novosťou čo sa snaží zapadnúť. V lete to všetko urobíme odznova. V lete máme prázdno, skladáme ho z jedla, melónov a vzduchu a spánku, zatvorení v zatemnenom byte sa to nebojíme: ustrnúť. Aby sa nepovedalo radšej všetko ešte raz, belšie, najbelšie. Byty sa napĺňajú uplynulými dňami v útržkoch novín. A potom odznova, belšie. Vyrasteným deťom sa naťahujú izby. Nezrasteným vzťahom záručné doby. Naťahovanie, preťahovanie, strečing života.
Zastieram celodenný boj žiarivo bielou plachtou. Vlastne tak trochu dúfam, že ťa toto všetko (periny, oblečenie na podlahe, zbytky jedál ) dojme a akýmsi zvráteným spôsobom vráti. Teatrálne sa predtrestávam. Odčiňujem to čo sa nestalo a ešte dlho z toho budem žiť. Dôležití ľudia sa vraj vracajú, láska je presným bumerangom v kritických momentoch. Tí najlepší sa vrátia. Na novú svadbu môjho otca prišiel jeden z oného lesného obdobia. V trekových sandáloch mu stál za chrbtom. Ku mne len prišla správa: vsetko je nove. Teraz to už pôjde rýchlo: kuchynské linky, biele steny, plávajúce podlahy. Všetci sa ma pýtajú na majiteľku toho všetkého. Keď sa povie nová žena môjho otca prináša to isté asociacie. Keby to bolo také jednoduché, odpovedala by som, určite niečo viac ako hm, je v pohode. V tom našom prázdne si snažím spomenúť niečo z filmov, nejaké gesto, otázku, čosi čo by nám urobilo vzťah. Pre mňa neexistuje nič čím by mi mohla zobrať otca, nesmeje sa ani krásne ani na našich vtipoch. Nemá nič čo obdivujem na žene, ani krásu ani zmysel pre humor, stále má len moju šancu.
Z nás dvoch dnes večer zostala len zmeť spojek a iných nepodstatných slovných druhov, čo ak, čo keby, keby...Začínam sa vracať do starých koľají a samým zúfalstvom sa chcem do teba zahryznúť, do uší sa ti zakliesniť. Teraz, keď som sa uistila, že nedočiahnem, zavalila by som ťa samou láskou, zadusila. Začínam platiť dane starým pravidlám, budeš pre mňa ten pravý, keď dostaneš inú, keď spolu spíte kým ja zaspávam. Po celodennom útočení sa mi teplo dostáva pod kožu. Horúco. Teraz neviem. Čo ďalej a či vôbec, rozmiestňujem imaginárne výpady a zostávam nehybná. Zbláznim sa produktívne? Je mi smutno z toho, že už nepíšem. Komunikujem už len farbami a to sa vždy horšie prečíta. Vo vetách to čo žijem vyzerá lepšie. Po rokoch si pozerám tie naše dávne skrvavené listy, ako sa lepia na seba, krv strháva písmenká. Po toľkom čase už nerozumiem ničomu a predsa viem že kdesi to ešte stále mám. V preplnených uliciach a podnikoch cítim pulz svojich žíl pod slnkom, niekedy sa ešte chcem nechať zaplaviť ich uvoľnujúcim teplom, vypustiť ich von. Jemne a s láskou ich vytiahnuť bielym zápästiam. Niekedy ťa stretávam a hovorím si, že si vôbec nestál za toľké jazvy. V preplnených vzťahoch a citoch cítim že ťa stále mám , vždy keď bežím, celkom jasne vidím tvoju tvár. Koľkokrát som ti utiekla, sebe i tebe spod noža. Chcela by som počuť tvoje obvinenia, uvedomiť si silu svojich chýb. Rovnako rada by som ti povedala, že sa nikdy nesmeješ, nikdy si sa ozaj nezasmial a aké je to úbohé. Kŕče tvojich úst versus moje odvrátené oči. Krv je časom hnedá a nereálna. Chcela by som späť všetkú tú prvú lásku a urobiť z nej niečo pekné, no taká láska je len na zvracanie, vyráža dych, znemožňuje žiť. Všetko to boli zúfalé kroky až sme ich nasmerovali do zabudnutia. Konečne k tebe začnem cítiť súcit, najodcuzdenejší z citov.
V noci je ostrá zima a ja ju radostne vpúšťam dnu, nech doráža do oblín perín, cítim sa v bezpečí, istá a to je tak všetko prečo to robím. Rada ukazujem svaly tam kde nemusím, tam kde žiadne nemám. Ako hra s očami, strih a strih a je výstrih, rozhovory sa stáčajú. Ovod pozornosti od neistých očí tam kde nemusím odpovedať úprimne. Že sa mám plnú teba. Že v septembri odchádzaš do Turína a ja posledný raz nechať sa zničiť do školy. Vyrastieme z toho, z kože. Aj mama a otec znova ľúbia, aj keď nie seba navzájom. Ďalší večer ma ostatní znova zatiahnu do Pivničky a ja tam utopím svoju nepatričnosť Starobrnom.
Ursula Rucker ma vedie dnešným večerom celkom jasne: i know who i is a ja neodporujem, omnoho vyrečnejším hlasom to za nás hovorí. Jemne pevne. Ako všetky tie dievčatá čo si čítam, vety o tom aké sme si isté a šťastné, že nič viac netreba. Uprostred leta sa nachádzame, neskryté za to čo si myslia ostatní. Celkom na očiach sa vynárame z vody pokojné ako plody, toto sú naše telá, naše zmysly. Je len to čo je pre ne. Nemám ťa keď tu nie si, keď sa dotkneme sme spolu. Čas v ktorom prijmem čokoľvek, prehry, modrinu, to že už neprijdeš. Všetky majú pravdu. To čo ma napĺňa až po okraj je seriál na ktorom som vyrastala, hudba čo dvíha ruky vysoko nad šilty, čo ma napĺňa je mechanický pohyb rúk hore a dole po skle. Trávim dni pozeraním, počúvaním, umývaním okien. Je to uzavretý kruh môjho dňa, môjho šťastia. Nikdy to nebolo jednoduchšie. Už sa necítim príliš zúfalá na čokoľvek. Po tupom narážaní na hranice ich konečne dokážem uchopiť, prejsť tým. Takže tak dievčatá. Je nám dobre tam kde sú drtené mäty a od slnka sa nám zosúva pleť z úsmevov. Je to jasné a horúce. V tomto lete je mi najlepšie ako mohlo. Aj ten dravý rev a trhanie zvrškov dostáva iný, pateticky melodickejší rozmer. Zapadáme do svojich stupníc, áno, stúpame. Vyťahujeme sa vysoko nad prsia a ošúchané boky, trepotáme vo vzduchu pätami ako do hudby Kida Koalu.*
* http://www.youtube.com/watch?v=jP9lXjE1bxE
Vstanem o jednej s mobilom plným zmeškanosti. Chceme ísť von? Leto je ľubovolné prázdno v ktorom sa môžem nechať zamlčať. Môžem sa vyhnúť najjemnejším náznakom dotyku. Nemusím určovať hranice odtiaľ potiaľ sme. Sme odcestovalí. Už sa nestýkam ani s rodinou, žijeme vo vedľajších izbách. Pustili sme sa a rozťahujeme výbuch na roky zvonenia v ušiach. Kedysi bolo jednoduché byť rodinou. Boli sme. Prirodzenosť zvrátená v každodenný boj s nimi či so sebou, zostali nám len rozhryzené jazyky, neschopné slova. Kedysi to bolo také, že už tomu ani neverím. Možno práve to je chyba, neuveriť na americký sen svojho života, že je možné žiť rozprávkovo. Teda aspoň vyrastať. Čo sa zo mňa môže stať, keď vyrastám zo sna? Bolesť je stále rovnako veľká. Chcem žiť zdravý život, nuž to zväčša len presedím, premeliem chuťovými bunkami hlavy až do dna. Bolesť sa skryje do žalúdka, nikomu nič nepovie a mňa si omotá okolo prsta.
Ukladám sa späť do postele, do náručí a výmysly do pamäte. V posteli je mi najlepšie, v posteli unikám času a splývam s neživým, mám teda konečne akúsi slobodu. Podozrievam svoje rozospaté nohy z prerážajúcej celulitídy. Minulý život sa mi už prediera na povrch. Budúcnosti sa nebojíme hľadieť do očí, tá je vždy na jednotku. Staneme sa jedným alebo nám to zostane jedno. Jednoduchá matematika v ktorej platia všetci. Dalo by sa pochybovať o intenzite prežívaného, isté je že viac ani nemôžem. Viac nemusí byť, všetky zátačky mojich úvah, celá sieť sa otáča okolo teba. Takto je to najviac ako si ťa dovolím mať v sebe. Nevyzlečieš ma z mojich železných košieľ. Pre niekoho ako ty je to málo. Neznámo čo nič nedokazuje. Telo čo nevieš uchopiť. Nespravím nič aby som ťa zadržala. Neopijem sa, nenačnem naše telá, nerozplačem ťa ani sa viac neospravedlním. Pre mňa nepodstatné, keďže ťa žijem vnútri, pre teba jediné dôvody vydržať. Neudržím ťa, perami, nohami, to sa nestane. Nie nami. Až raz bude po všetkom a po rokoch ti to poviem a začneš smiechom/ plačom ľutovať že som nič ne...mohlo byť inak. Nemehlo.
Naháňaš mi strach no nestrasiem sa ťa, pôjdeme von. Je to rovnako samozrejmé a kdesi hlboko vo mne prameniace ako každomesačné výlevy.Sme na koncerte, počúvame, ticho medzi nami, ten nádych nad hladinou, dalo sa krájať a podávať starcom s povzbudzujúcim účinkom. V nasýtenom vzduchu prenechávam vlasy davu, viem že všetky telá sú na dotyk rovnaké (chvenie). Bozk otočený okolo vlastnej osi. Ako som ti mala už dávno všetko dať, ako veľmi si ma zaslúžiš, za to ako všetko tušíš, za to že vieš, aj keď nehovorím, najviac zo mňa. Ty si vedľajšia postava čo si to všetko zlizne namiesto mojich úst...V ženskom hlase pre mňa bude vždy čosi navyše a v klavíri je celá tá intenzita pohybu, čo vtláčam späť do tela. Preniesť horu desiatimi prstami, z mojich pliec na iné. Nikdy by som to o tebe nepovedala. Maličký, chlapec so zvyškami detstva na lícach. Mám v mysli nakreslené čiary a to kde si ty je smerodatané. Nemôžem nás nechať v tichu hoci to čo v tebe potrebujem je bez slova. Aj ťa tak volám, mlčiac, prstami. Vedieť tak či sa ťa ešte dotýkajú. Ako ich cítiš, ako cítiš. Usmej sa na mňa, usmej sa na mňa, usmej sa. Usmievaj sa nech sa od tvojich úst odráža svetlo a ja sa v ňom skryjem. V zákutiach tvojej tváre je pre mňa moje miesto. Máš drzú tvár, takú dohora, chcem ti do nej všetko povedať, no ty ma ja tak najviac poznáš len tak zo mňa, bez rečí. Dobré znamenie, ktorého som sa vždy bála. . Je to ono, keď z kúska teba všetko vyčítam? Keď mi tvoje kolená povedia celkom jasnú nehu? Nikdy som sa necítila menšia ako v tvojich rukách v úlohe zmietajúceho sa vtáčaťa bojujúceho o slobodu. Alebo čosi také, podobne tvrdohlavo zbytočné a patetické. Potom si sa odtiahol a ja prešla cestu bližšie k sebe. Nemám žiadny dôkaz ktorý by ťa vytiahol z mojej hlavy na svetlo božie..len toľko že ťa chcem, čo v plnom svete stráca svoju váhu, ktorá na mňa dopadá po nociach v tme.
Osamelou cestou späť je leto v uliciach sídliska jasne viditeľné. Z večerne žiaricich okien domácností vyčnievajú holé steny, zbúrané priečky a čerstvá maľba. Nové dresy. Leto sa prestavia, prebúrajú sa steny, vymení kuchyňa a vymaľuje sa. Hladké vlhké steny a všetko jemne poprášené novosťou čo sa snaží zapadnúť. V lete to všetko urobíme odznova. V lete máme prázdno, skladáme ho z jedla, melónov a vzduchu a spánku, zatvorení v zatemnenom byte sa to nebojíme: ustrnúť. Aby sa nepovedalo radšej všetko ešte raz, belšie, najbelšie. Byty sa napĺňajú uplynulými dňami v útržkoch novín. A potom odznova, belšie. Vyrasteným deťom sa naťahujú izby. Nezrasteným vzťahom záručné doby. Naťahovanie, preťahovanie, strečing života.
Zastieram celodenný boj žiarivo bielou plachtou. Vlastne tak trochu dúfam, že ťa toto všetko (periny, oblečenie na podlahe, zbytky jedál ) dojme a akýmsi zvráteným spôsobom vráti. Teatrálne sa predtrestávam. Odčiňujem to čo sa nestalo a ešte dlho z toho budem žiť. Dôležití ľudia sa vraj vracajú, láska je presným bumerangom v kritických momentoch. Tí najlepší sa vrátia. Na novú svadbu môjho otca prišiel jeden z oného lesného obdobia. V trekových sandáloch mu stál za chrbtom. Ku mne len prišla správa: vsetko je nove. Teraz to už pôjde rýchlo: kuchynské linky, biele steny, plávajúce podlahy. Všetci sa ma pýtajú na majiteľku toho všetkého. Keď sa povie nová žena môjho otca prináša to isté asociacie. Keby to bolo také jednoduché, odpovedala by som, určite niečo viac ako hm, je v pohode. V tom našom prázdne si snažím spomenúť niečo z filmov, nejaké gesto, otázku, čosi čo by nám urobilo vzťah. Pre mňa neexistuje nič čím by mi mohla zobrať otca, nesmeje sa ani krásne ani na našich vtipoch. Nemá nič čo obdivujem na žene, ani krásu ani zmysel pre humor, stále má len moju šancu.
Z nás dvoch dnes večer zostala len zmeť spojek a iných nepodstatných slovných druhov, čo ak, čo keby, keby...Začínam sa vracať do starých koľají a samým zúfalstvom sa chcem do teba zahryznúť, do uší sa ti zakliesniť. Teraz, keď som sa uistila, že nedočiahnem, zavalila by som ťa samou láskou, zadusila. Začínam platiť dane starým pravidlám, budeš pre mňa ten pravý, keď dostaneš inú, keď spolu spíte kým ja zaspávam. Po celodennom útočení sa mi teplo dostáva pod kožu. Horúco. Teraz neviem. Čo ďalej a či vôbec, rozmiestňujem imaginárne výpady a zostávam nehybná. Zbláznim sa produktívne? Je mi smutno z toho, že už nepíšem. Komunikujem už len farbami a to sa vždy horšie prečíta. Vo vetách to čo žijem vyzerá lepšie. Po rokoch si pozerám tie naše dávne skrvavené listy, ako sa lepia na seba, krv strháva písmenká. Po toľkom čase už nerozumiem ničomu a predsa viem že kdesi to ešte stále mám. V preplnených uliciach a podnikoch cítim pulz svojich žíl pod slnkom, niekedy sa ešte chcem nechať zaplaviť ich uvoľnujúcim teplom, vypustiť ich von. Jemne a s láskou ich vytiahnuť bielym zápästiam. Niekedy ťa stretávam a hovorím si, že si vôbec nestál za toľké jazvy. V preplnených vzťahoch a citoch cítim že ťa stále mám , vždy keď bežím, celkom jasne vidím tvoju tvár. Koľkokrát som ti utiekla, sebe i tebe spod noža. Chcela by som počuť tvoje obvinenia, uvedomiť si silu svojich chýb. Rovnako rada by som ti povedala, že sa nikdy nesmeješ, nikdy si sa ozaj nezasmial a aké je to úbohé. Kŕče tvojich úst versus moje odvrátené oči. Krv je časom hnedá a nereálna. Chcela by som späť všetkú tú prvú lásku a urobiť z nej niečo pekné, no taká láska je len na zvracanie, vyráža dych, znemožňuje žiť. Všetko to boli zúfalé kroky až sme ich nasmerovali do zabudnutia. Konečne k tebe začnem cítiť súcit, najodcuzdenejší z citov.
V noci je ostrá zima a ja ju radostne vpúšťam dnu, nech doráža do oblín perín, cítim sa v bezpečí, istá a to je tak všetko prečo to robím. Rada ukazujem svaly tam kde nemusím, tam kde žiadne nemám. Ako hra s očami, strih a strih a je výstrih, rozhovory sa stáčajú. Ovod pozornosti od neistých očí tam kde nemusím odpovedať úprimne. Že sa mám plnú teba. Že v septembri odchádzaš do Turína a ja posledný raz nechať sa zničiť do školy. Vyrastieme z toho, z kože. Aj mama a otec znova ľúbia, aj keď nie seba navzájom. Ďalší večer ma ostatní znova zatiahnu do Pivničky a ja tam utopím svoju nepatričnosť Starobrnom.
Ursula Rucker ma vedie dnešným večerom celkom jasne: i know who i is a ja neodporujem, omnoho vyrečnejším hlasom to za nás hovorí. Jemne pevne. Ako všetky tie dievčatá čo si čítam, vety o tom aké sme si isté a šťastné, že nič viac netreba. Uprostred leta sa nachádzame, neskryté za to čo si myslia ostatní. Celkom na očiach sa vynárame z vody pokojné ako plody, toto sú naše telá, naše zmysly. Je len to čo je pre ne. Nemám ťa keď tu nie si, keď sa dotkneme sme spolu. Čas v ktorom prijmem čokoľvek, prehry, modrinu, to že už neprijdeš. Všetky majú pravdu. To čo ma napĺňa až po okraj je seriál na ktorom som vyrastala, hudba čo dvíha ruky vysoko nad šilty, čo ma napĺňa je mechanický pohyb rúk hore a dole po skle. Trávim dni pozeraním, počúvaním, umývaním okien. Je to uzavretý kruh môjho dňa, môjho šťastia. Nikdy to nebolo jednoduchšie. Už sa necítim príliš zúfalá na čokoľvek. Po tupom narážaní na hranice ich konečne dokážem uchopiť, prejsť tým. Takže tak dievčatá. Je nám dobre tam kde sú drtené mäty a od slnka sa nám zosúva pleť z úsmevov. Je to jasné a horúce. V tomto lete je mi najlepšie ako mohlo. Aj ten dravý rev a trhanie zvrškov dostáva iný, pateticky melodickejší rozmer. Zapadáme do svojich stupníc, áno, stúpame. Vyťahujeme sa vysoko nad prsia a ošúchané boky, trepotáme vo vzduchu pätami ako do hudby Kida Koalu.*
* http://www.youtube.com/watch?v=jP9lXjE1bxE
napísanísané:: 26.8.2007
prečítalo:: 1556 ludí