k6.sk - literárny server

Bol to deň rovnaký ako už niekoľko dní predtým. Niekedy v čase, keď zima dáva svoje zbohom svetu, keď sa vydáva na cestu späť. Kedy posledný krát objíma stromy, zem, vydychuje svoje mrazivé pohladenia do ovzdušia a zaoberá sa myšlienkou, že toto všetko krásne uvidí opäť až niekedy o rok. Veď už dávno sa zmierila s tým, že jej závoj stratil svoje okúzľujúce biele čaro a že jeho mrazivé pohladenie nepôsobí svetu také potešenie. To napätie sálajúce z každého prvého kontaktu s krásou. Všetko jej pôsobenie vyžaruje akúsi šedivú, topiacu sa melanchóliu. Bol to deň, keď prvý krát vstúpila vyššia bytosť do tohto pochmúrneho stereotypna. Boli to okamihy, o ktorých sa každý človek, chtiac-nechtiac musel dozvedieť. Také, o ktorých musí zákonite dať vedieť každé vnútro človeka. Prapodstata ľudstva bezhranične prepojená s prírodou, ktorá drieme hlboko v každom z nás. Hneď ako sa prvý krát dotkla zeme, začali sa diať neobvyklé veci. Jej dotykom so zemou sa stratil v nenávratne každý centimeter snehu, ktorý tu zostával už len ako prchavá spomienka na niečo minulé. Miesta, na ktorých spočinula jeho šľapaj, zrazu začali pohrávať všetkými živými farbami. Pri hlbšom zahladení na neho, každý človek musel precítiť ten islandský gejzír, vyžarujúci ohromné fluidum. Energiu, ktorá sa roztekala po zemi ako neodvratný morský príliv pri mesačnom svite. Človek, ktorý bol poctený jeho pohľadom, musel ucítiť nekonečnú chuť žiť, chuť konať, usmievať sa a rozdávať túto radosť ďalej. Akoby zrazu niekto alebo snáď niečo prišlo ku Vám a s nadšením, nezištne Vám pomohol zhodiť z ramien tú ťarchu vášho doterajšieho života. Niekde vo vnútri každého človeka sa rozhýbali obrovské ozubené kolesá dlho nehybné a snáď už aj zapadnuté prachom. Tie zrazu, z ničoho nič, točili mechanizmami mávajúcimi modrej oblohe, ako mohutné topole za letnej búrky.
Prišiel, usadil sa uprostred dnešného sveta a splynul s ním. Nezabudnuteľné, keď oko človeka uzrie niekoho takého, ako je Pán Jari....