k6.sk - literárny server

Vchodové svetlo jej ožiarilo tvár,
krásne klišovito,
a ja som sa rozhodol,
že ju musím namaľovať.
Tam a teraz.
Abstraktný obraz,
prstom na jej bruško.
Keď prídeme k nej,
tak ho zarámujem v zrkadle...
Dve postavy,
obľahnuté tichom,
ktoré rušia iba opité kroky.
Vždy ma fascinovala obratnosť,
s akou žena cupká na vysokých podpätkoch.
Odtrhol som jej kvetinu,
mne neznámeho mena,
tú jedinú, ktorá nekvitla
a kvitnúť nikdy nebude.
Po prekvapení prišiel úsmev,
po úsmeve bozk,
takmer autoritatívny.
Pochopila,
že som jej nedaroval iba jeden,
ale tisíc kvetov pre jej fantáziu.
Vyhĺbila jamku do zeme
a vrátila kvet na jeho miesto.
„Nemôžem ostatných pripraviť
o takú krásu...“
Bez irónie,
ktorú by si mnohí od tej vety sľubovali.
Trvalo tri úsmevy kým sme prišli k nej
a stovky vzdychov kým prišlo ráno.

Stojím v sprche,
oči uprene sledujú
jej obraz na zrkadle.
Premýšľam,
čo si pomyslí jej spolubývajúca,
ktorú nazývam Láskou,
keď ho tam uvidí
vedľa svojho...