k6.sk - literárny server

Bolo to už dávno, veľmi dávno. Do našej triedy 8.B nečakane vstúpil riaditeľ školy. Na pozdrav sme sa všetci okamžite zdvihli a ostali stáť v pozore. Riaditeľ prešiel pred tabuľu a stadiaľ si nás všetkých kritickým okom premeral.
- Ty, - obrátil sa na mňa. – Ty budeš mať problémy, teba si zapamätám.
Ubehol istý čas a mali sa uzatvárať známky. Zo všetkých predmetov mi vychádzala buď jednotka alebo dvojka. Až keď som preberal vysvedčenie, zbadal som, že som nemal z nemeckého jazyka „veľmi dobrý“, ako som mal uzavreté, ale „nedostatočný“.
Rodičia vedeli, že som mal mať dvojku, a tak sa na mňa nehnevali. Všetko som im vysvetlil. Pustili sa do vyšetrovania môjho prepadnutia a dospeli k záveru, že za to mohol riaditeľ.
Nedalo sa však nič robiť, a tak som v ďalšom školskom roku nastúpil opäť do 8.B, zatiaľ čo moji bývalí spolužiaci už chodili do posledného ročníka. V novej triede som bol najlepší, ani som sa veľmi neučil. Prvý polrok som uzavrel s vysvedčením, na ktorom boli samé jednotky okrem slovenského jazyka, z ktorého som mal dvojku. V druhom polroku som sa dokonca ešte zlepšil, opravil som si aj známku zo slovenčiny. Do klasifikačnej porady som mal zo všetkých predmetov uzavretú jednotku. Na vysvedčení som už mal samé päťky, okrem matematiky, z ktorej som chodil na rôzne súťaže. Z nej som mal štvorku.
Na školskej úrovni sa nedalo s mojím prospechom spraviť nič. Rodičia napísali sťažnosť na ministerstvo školstva. Čakali sme odpoveď, no nijaká neprišla. Tiež za mňa napísali žiadosť o prestup na inú školu, avšak tá bola zamietnutá.
Začal sa nový školský rok. Mal som už študovať na strednej škole ako moji bývalí spolužiaci, avšak ostal som v 8.B. Školu som zanedbával, doma som sa neučil vôbec a keď sa dalo, nešiel som ani do školy. Rodičia o tom nielen vedeli, ale ma aj podporovali. Na vysvedčení som mal mať najhoršiu známku trojku, avšak už ma neprekvapilo, keď som mal samé „nedostatočné“.
Rodičia podali trestné oznámenie. Začal sa súdny proces a spolu s ním aj nový školský rok. Opäť som mal nastúpiť do 8.B, ale v škole som sa ani neukázal. Zo školy náhle prišlo napomenutie, ktoré mojim rodičom oznamovalo, že ich syn systematicky zanedbával vyučovanie. Obaja mi to so slzami v očiach odcitovali, predbiehajúc sa v krútení hlavami, čím dávali najavo nesúhlas s mojím správaním. Snažil som sa im pripomenúť, ako to bolo, no na moje slová nereagovali a len neprestajne lamentovali nad tým, čo zo mňa vyrastie.
Skončil sa aj súdny proces. Rozhodnutie znelo v jednoznačný prospech riaditeľa školy. Vraj si skvele plnil svoje povinnosti a chcel, aby som sa viac snažil študovať, aby som bol plnohodnotným členom spoločnosti. Ja som vraj príkladný mladistvý delikvent, ktorý nemá záujem o vzdelanie a snaží sa sabotovať spoločnosť a jej poctivých členov. Stanovil tiež nariadenie, ktorým určil štátneho úradníka robiť nado mnou dozor a dohliadať, aby som sa učil.
Muž, ktorého poverili dohliadaním nado mnou so mnou chodil všade s výnimkou záchodu. Trávil so mnou hodiny v škole, i po škole. Dohliadal, aby som sa doma denne učil štyri hodiny. Rodičia dokonca museli podľa nariadenia súdu kúpiť novú posteľ a dať ju do mojej izby, aby si muž mohol svedomite plniť svoju prácu. Samozrejme, dávali to za vinu mne.
Na vyučovacích hodinách som opäť exceloval. Vedel som všetko, neraz dokonca viac než samotní učitelia. V jednom kuse som sa hlásil, až mi môj dozorca raz povedal, že som hrozný „riťolez“ a že oni takých „bifľošov“ na škole bíjavali. Bol so mnou, aj keď som preberal vysvedčenie so samými nedostatočnými. Na znak nesúhlasu pokýval hlavou a skonštatoval, že snaha nie je všetko a že na určité veci treba mať aj isté predpoklady.
Do 8.B som nastúpil aj v ďalšom školskom roku. Rodičia neprestávali bedákať nad svojim synom a často som ich počul pýtať sa Boha, čo komu spravili, že ich potrestal takým synom. Nevyvracal som im to, vlastne som im nevravel už úplne nič.
Raz mi môj dozorca oznámil, že o mne napísal hodnotiacu správu svojim nadriadeným. Bolo to doma po štyroch hodinách strávených čítaním učebníc. S nádejou som sa ho opýtal, čo v nej stálo.
- Priznal som ti v nej istú dávku snaživosti, ale na druhej strane som spomenul aj tvoje obrovské nedostatky v učive a odporúčal som im, že možno vyššou mierou snaživosti by sa v tvojom prípade mohol vykompenzovať nedostatok talentu.
Na základe tejto správy prišla o pár týždňov odpoveď štátnych orgánov, ktorá pozmenila môj povinný čas nad knihami zo štyroch na päť hodín denne.
- Možno ťa to prinúti sa aspoň trochu zaujímať o školu, - skonštatoval otec. Matka a muž mu prikývnutím hláv dávali za pravdu.
Keď som opäť prepadol, prišlo ďalšie nariadenie orgánov, v ktorom zaviazali môjho dozorcu dohliadať na mňa, aby som tých päť hodín doma trávených nad knihami učivo čítal nahlas. Dospeli totižto k nevyvrátiteľnému poznaniu, že učenie som len predstieral. Opýtal som sa dozorcu, či som ešte stále v povinnej školskej dochádzke, no on ma odbil, že nevedel a len si robil svoju prácu.
Pokúsil som sa o niečo, čo som mal spraviť už dávnejšie. Snažil som sa nadviazať priateľský kontakt s mojím tieňom. Často sme sa spolu rozprávali, občas sme i žartovali a po istom čase som sa ho okľukami spýtal na jeho názor o celej veci. Urazil sa a povedal: - Myslel som si, že sa chceš so mnou priateliť, ale došlo mi, že si moje prívetivé správanie od začiatku chcel zneužiť vo svoj prospech. Som z teba sklamaný. – Odvtedy so mnou hovoril len v najnevyhnutnejších prípadoch.
V dvadsiatich dvoch rokoch vo mne ako v žiakovi 8.B niečo povolilo a pokúsil som sa zabiť svojho dozorcu. Nôž som mu dvakrát vrazil do brucha. Už by som šiel i tretí raz, no pribehli rodičia a zabránili mi v tom. Matka mi vzala nôž a otec ma odhodil preč. Fyzicky ma prevládli, nakoľko som bol krehkej konštrukcie získanej nešportovaním a večným sedením nad knihami. Následne ma zviazali a zavolali ako záchranku, tak aj políciu.
Pri zatýkaní sa moji rodičia tešili. Jednak, že pôjdem do väzenia a spoločnosť sa zbaví nebezpečného jedinca, no taktiež, že sa budú môcť za čas, ktorý strávim vo väzení, odsťahovať preč a že ich už nikdy nenájdem.
Šiel som teda do väzenia a začal sa so mnou proces pre pokus o premyslenú vraždu. Obžaloba si na pomoc vzala aj mojich učiteľov a riaditeľa školy, ktorí o mne dlhé hodiny rozprávali ako o nebezpečnom jedincovi. Všetci sa zhodli v tom, ako som vždy chodil na ich hodiny nepripravený, aký som mal odpor k učeniu a podobne. Všetko za účelom ma čo najviac pošpiniť. Vypovedať prišiel aj muž, ktorého som sa pokúsil zabiť. Potvrdil slová učiteľov a riaditeľa. A mimochodom, bol už na dôchodku s vysokou penziou a dostal vyznamenanie za vernú a namáhavú službu krajine.
Bránil som sa, ako sa dalo. Ale kto uverí dospelému človeku, ktorý nezvládol učivo ôsmej triedy? V tóne hlasu prokurátora, ale taktiež sudcu bolo badať rozhorčenie a opovrhnutie pri každej zmienke o mojej osobe.
Rozsudok nikoho neprekvapil. Doživotie. Pri vynášaní rozsudku sa spomenuli aj fakty o mne ako o nedôveryhodnej a okoliu škodlivej osobe, ktorej jedinými cieľmi bolo strpčovanie života rodičom a znevažovanie práce pedagógov.
Pridelili mi samotku. Dozorcovia v službe si zo mňa často uťahovali a nútili ma čítať ôsmacke učebnice, ktoré som už ovládal naspamäť. Hrozne sa na tom zabávali. Napísal som niekoľko sťažností, no nikdy som nedostal oficiálnu odpoveď. Zrejme sa však o nich dozvedeli bachari. Na niekoľko dní si zo mňa prestali robiť žarty a namiesto toho na mne skúšali funkčnosť služobných obuškov. Urazenosť ich zvykla prejsť do týždňa.
Príležitosť na zlepšenie som dostal po neuveriteľných dvadsiatich rokoch. Dostal som ponuku – vrátiť sa do ôsmej triedy, dokončiť základné vzdelanie a spraviť si stredoškolské. To bola ich podmienka, aby ma prepustili na slobodu.
Opýtal som sa: - Je tam ešte stále ten istý riaditeľ?
- Nie, už nie.
Ako štyridsiatnik som sa teda vrátil do 8.B. Vysedávanie s malými deťmi ma nebavilo a často som sa ulieval. Vlastne nebolo to ani tak ulievanie, zvykol som pracovať, aby som si mohol zaplatiť byt. Akosi sa mi však podarilo naplniť povinný počet hodín v škole, a tak som nešiel na komisionálne skúšky. Do deviateho ročníka som sa dostal s priemerom známok 1,00.
Deviaty ročník však už pre mňa nebol taký jednoduchý, nakoľko som sa s jeho učivom stretol po prvý raz. Priemernú známku som mal dvojku. Po večeroch a niekedy i nociach som brigádoval.
Často som si kládol otázku, ako by asi vyzeral môj život, keby som nestratil úctu, rodičov a vyše dvadsať rokov života.
Dal som si prihlášky na dve stredné školy a na jednu z nich ma aj prijali. S nechuťou som dokončil deviaty ročník. Pri odchode zo základnej školy som mal ešte rozhovor s jej novým riaditeľom.
- Nejde mi do hlavy, prečo ste vtedy tak kašľali na školu, - vravel. – Veď vám to pomerne myslí. Dnes ste už mohli byť vyštudovaný, stať sa odborníkom, založiť si rodinu a viesť pekný život.
- Mohol som byť hoci aj riaditeľom školy, - povedal som inšpirovaný tým, že sme boli asi rovnakého veku.
- Áno, napríklad.
- Viete, ja som sa vtedy neulieval.
- Ale, prosím vás, to si už na staré kolená odpustite. Veď máme záznam z triednej knihy, kde ste celé mesiace chýbali a vedome ste ignorovali školu.
- To bolo potom, ako ma trikrát nechali neodôvodnene prepadnúť.
- A prečo by to robili? Nebuďte smiešny.
Počas letných prázdnin som brigádoval u bývalého spolužiaka a priateľa, s ktorým som chodil osem rokov do jednej triedy. Medzitým sa z neho stal veľký podnikateľ. Spoznali sme sa a ja som mu pri pive po práci povedal, čo sa mi stalo.
- To nemyslíš vážne! Ja som si myslel, že keď ťa nechali prepadnúť, zopakuješ si ročník a pôjdeš ďalej, akoby sa nič nestalo, len budeš za nami o rok meškať.
- Aspoň ty mi uznávaš, že som nemal opakovať ôsmy ročník?
- Samozrejme, že si ho nemal opakovať. Veď to vedia všetci. To len riaditeľ si vzal do hlavy, že nepostúpiš do deviateho.
- A prečo ste sa ma nezastali?
- Nechceli sme mať problémy. Pochop, mysleli sme, že ťa to len o rok pribrzdí.
- Bolo to takmer tridsať rokov.
- To sme ale nemohli vedieť...
Druhého septembra som aj s ďalšími stredoškolákmi nastúpil do školy. Niet sa im však prečo čudovať, keď ma najprv považovali za profesora. O ôsmej sme už boli pred školou všetci zhromaždení a potom pristúpil môj staro-nový riaditeľ k svojmu uvítaciemu prejavu. Mal som čo robiť, aby som pri jeho reči neodpadol.
Potom sme nastupovali do tried a ako každý študent som bol povinný si s ním podať ruku. Tváril som sa, akoby som ho nepoznal a on rovnako. Podali sme si ruku a povedal mi: - Vitajte na našej škole. – Potom už podal ruku ďalšiemu študentovi a povedal mu: - Vitajte na našej škole.
Za niekoľko dní si ma dal zavolať na pohovor. Prišiel som tam s obavami toho najhoršieho.
- Dobrý deň, - privítal ma. – Tu si sadnite, pane. Viete, prečo som si vás dal zavolať?
- Nie.
- Ale veď to je jasné, že prečo... Viete, nestáva sa, aby u nás študovali takí, ako vy... teda štyridsiatnici.
Bol som zmätený a zaklamal som: - Viete, chcem si dodatočne spraviť školu.
- No tak to je rozumné. Treba mať ukončené školy, rozhodli ste sa veľmi správne. Držím vám palce vo vašom štúdiu.
Tváril sa, akoby ma nebol poznal a ja som mu naletel. Na vysvedčení som mal mať najhoršiu známku štvorku z matematiky, kde mi to už nemyslelo na počty, avšak mal som rýdze „nedostatočné“. Pochytila ma zúrivosť a nahnevane som zvrieskol na triednu profesorku, od ktorej som vysvedčenie prevzal.
- Čo to má znamenať?
- Študent! – vrátila mi okríknutie. – Čo si to dovoľujete? Celý rok sa ulievate, nechodíte do školy, neučíte sa a máte hrozné známky a ešte na mňa budete i hulákať!
Ešte ten deň si po mňa prišli policajti a vzali ma naspäť do väzenia. Čoskoro za mnou prišiel sudca, ktorému som vďačil, že som sa na tri roky dostal na slobodu. Krútil hlavou a rozhorčene povedal: - Myslel som si, že ste dostali rozum a že moju šancu využijete. Ale vy ste sa opäť vykašľali na školu, nechodili ste do nej a prospech máte päť celá nula.
Snažil som sa mu to vysvetliť, ale moje argumenty ignoroval.
- Dôkazy sú jasné. Existuje triedna kniha, v ktorej je vaša absencia... neospravedlnená absencia zapísaná. Tiež v nej máte samé päťky a občas nejakú tú štvorku.
- Pane, dovoľte mi zatelefonovať, prosím, - chcel som sa obrátiť na môjho priateľa, u ktorého som cez leto pracoval.
- Dovolil som vám ísť na slobodu, dal som vám šancu. Teraz vám už nedovolím nič. Tak ako ste si pred rokmi strieľali zo svojich profesorov, tak ste si teraz vystrelili zo mňa. A ešte chcete telefonovať!
- Triedna kniha je sfalšovaná!
- Je sfalšovaná, pán riaditeľ?
Vtom sa na chodbe z ničoho nič zjavil človek, ktorý zničil celý môj život.
- Nie je sfalšovaná, - povedal chladne. – Za to sa môžem zaručiť už teraz, no pre istotu to preverujeme. Za svojich pedagógov ručím, navyše aký by mali dôvod chcieť vám uškodiť? Človeku, ktorého ani nepoznajú?
Chcel som na to niečo odvrknúť, ale sudca ma predbehol.
- Je to tak, - povedal. – Ale aspoň som sa poučil, že bezcharakternému človeku, ktorý nedokázal zvládnuť ôsmacké učivo nemožno veriť.
Obaja odišli preč.