k6.sk - literárny server

Čítal som si knihu a prišiel za mnou najslušnejší človek na svete.
- Ahoj, ja som najslušnejší človek na svete, - oznámil mi pyšne.
Zdvihol som oči od knihy a pozrel naňho. – To je dobre, - zašomral som.
- Ale ber ma vážne. Skutočne som najslušnejší človek na svete, - nedal sa odbiť.
- To je dobre, - zopakoval som svoju obľúbenú frázu, sotva ho vnímajúc. – Mám rád slušných ľudí.
Vrátil som sa ku knihe. Chvíľu mi trvalo nájsť miesto, kde som skončil, ale podarilo sa a ja som pokračoval v čítaní. Avšak zdolal som len niekoľko riadkov a už ma znova vyrušil.
- Aj ty si slušný človek? – opýtal sa ma.
- Áno, som slušný, - odvrkol som bez pozretia naňho. Nechcel som znova hľadať miesto, kde som prestal s knihou.
- To je dobre, - odpovedal najslušnejší človek na svete. – Mám rád slušných ľudí.
Neviem, prečo použil presne moje slová, no netrápilo ma to. Hlavne, že mi nepoložil priamu otázku. Nemusel som tak reagovať a ani som nereagoval. Radšej som sa znovu pustil do knihy. Nesústredil som sa však veľmi a časti príbehu mi unikli. Vyrušovalo ma jeho postávanie v mojej blízkosti. Už som len čakal, kedy mi zas položí nejakú otázku.
Nuž, dočkal som sa: - A máš nejaký papier, ktorý potvrdzuje, že si slušný človek?
- Nie, nemám.
- Ale to by slušní ľudia mali mať. Pozri sa na môj. Napísala mi ho mama. Certifikát, ktorý ma označuje za najslušnejšieho človeka na svete. Aha, pozri.
Svoj certifikát strčil priamo medzi moju tvár a rozčítanú knihu. Keďže sa patrilo, aby som si papier prezrel, tak som si ho celý prečítal a skonštatoval som: - Skvelé. Si najslušnejší človek na svete.
Ďalej som čítal knihu, avšak jeho prítomnosť ma tak znervózňovala, že som vôbec nevnímal zmysel slov. Prečítal som polovicu strany a vôbec som nevedel o čom vlastne bola.
- Aj moja mama je slušný človek, - chválil najslušnejší človek svojho rodiča.
- To je dobre. Má aj ona certifikát?
- Áno, napísal som jej ho.
- A napíšeš ho aj mne?
- Možno.
- Tak choď premýšľať, či mi ho napíšeš alebo nie a ja zatiaľ budem čítať, dobre?
- To nepôjde.
- Prečo?
- Lebo práve zisťujem, či si slušný človek a či si taký certifikát zaslúžiš.
- Aha.
V čítaní som sa vrátil dozadu a znova čítal to isté. Prinútil som sa sústrediť na slová, takže obsah mi neunikol, ale z jeho čítania som nemal žiadnu radosť.
- Je tvoja kniha slušná? – zaujímalo ho.
- Áno, je, - odvrkol som.
- A o čom je?
- O všeličom... – chcel som pokračovať, ale skočil mi do reči.
- To nebolo slušné! - zvrieskol, až som od ľaku podskočil. – Na otázku sa nikdy nemá odpovedať ´o všeličom´. To dokáže povedať každý debil. Je to neslušné a urážlivé! Ty nie si slušný človek a nedostaneš žiadny certifikát!
Najslušnejší človek na svete sa najprv rozplakal a potom s krikom odbehol preč.
Mal však pravdu – zrejme nie som slušný človek. Vôbec ma totiž netrápilo, že som ho rozplakal a donútil odbehnúť preč – zrejme za mamou. Ba práve naopak, tešil som sa.
Vypustil som ho z hlavy a vrátil sa ku knihe. Konečne ma nik nerušil a z čítania som mal aj pôžitok.