k6.sk - literárny server

Hradný vietor naháňa
sivé mraky do nebeského košiara,
do nebeského košiara, čo zub sucha
vytiahol posledný vlhký ston
z vyprahnutej zeme.

Bola odolná voči slnečným bičom,
počas celého dňa si usrkávala
ako ťava, ktorá sa napila a potláčala smäd,
pri pochode piesočnou púšťou.

Minútu po minúte sledovala vlhkú hladinu,
čo sa skrýva pod tmavou zemou,
pod tmavou zemou, kde prežíva život
a na noc otvorila svoje póry
nočnej vlahe, pod hviezdami.

Bola odolná voči horúcemu vetru,
počas celého dňa si balzamovala pery
ako včielka, čo si lepí peľ na nožičky,
aby potešila kvety i včelára.

A to slnko opäť vyšlo
so žeravým úsmevom utkaným lúčmi,
utkaným lúčmi plieskalo po hlavách stromov,
pod ktorými sa schovávali ľudia
v úbohom tieni.

Bola odolná voči horúcim dotykom,
od rána až k večeru sa pudrovala prachom
ako baletka pred Labutím jazerom,
aby znamenite vyzerala.

Až Boh poslal nad hrad silný vietor,
čo naháňal roztrúsené ťažké mraky,
ťažké mraky tlačil smútok pri srdci
a vyliali sa na požehnanú zem,
ktorá vyčkávala na dážď.