Obchodník s realitou (I.)

autor:: Erik Šimšík

rubrika:: poviedky

Volám sa Milan. Milan Krtko. Viem, smiešne meno. V detstve som si ho užil viac než dosť. Krtko sem, Krtko tam. Posmešky. Aj vďaka nemu som detstvo strávil sám. A vďaka mnohým iným veciam. Nosil som okuliare, mal malú postavu, pehy, bol slabý v športoch, učitelia ma mali radi vďaka mojim dobrým výsledkom v škole, čo však bolo tŕňom v oku mojich spolužiakov. Bol som jediným synom svojich rodičov. Bol. Ani jeden z nich už nežije. Zabili sa jedného slnečného dňa pri automobilovej nehode. Ja som unikol len o vlások. V ten osudný deň som mal cestovať s nimi. Plán bol týždňový trip po Slovensku, otec si kúpil Škodu 100 a chcel ju pokrstiť. Paradoxne ma zachránila nenávisť mojich spolužiakov. Zlomil som si nohu po páde zo schodov, keď ma prenasledovala svorka rozzúrených detí. Stará mama sa ponúkla, že sa o úbohého chlapca postará. Vedela, že by som musel čeliť útokom ešte aj vlastného otca, keby som mu pokazil jeho vytúžený výlet novou Škodou 100. Tak sa teda zabili bezo mňa. Nikdy som neplakal a nikdy mi to nebolo ľúto. Vlastne odvtedy som už nikdy neplakal. Asi sa vtedy niečo vo mne zlomilo, keď som otvoril dvere a smrteľne bledý príslušník Verejnej Bezpečnosti mi oznámil, že moji rodičia nešťastne zahynuli pri dopravnej nehode. Vysypal to na mňa bez milosti ako dávku zo samopalu na odsúdenca. Opäť to bola stará mama, ktorá si uvedomovala viac ako iní, že čo sa deje v mojom vnútre. Predstavte si, tá malá žena, tomu pánovi v zelenom vynadala. Bez pozdravu sa tam zjavila a spustila:
„Vy nie ste normálny... Ako to môžete tomu úbohému chlapcovi povedať iba tak?“
„Ospravedl...“
„Neospravedlňujte sa! Myslíte, že jemu to pomôže? Alebo nebodaj mne? Viete čo to je, keď vám niekto oznámi, že ste prežili svoje dieťa? A čo to je, keď prídete o rodičov? “
Úbohý príslušník už nebol iba smrteľne bledý, ale vtedy som mal pocit ako by bol skutočne mŕtvy. Skamenel a zostane nám navždy stáť pred prahom ako socha. Všetci, čo budú vchádzať dnu, ho úctivo pozdravia: „Česť práci, súdruh policajt“. V tej chvíli som si prial aby sa tak stalo, ale neplakal som. Veľmi skoro som nad nehodou mojich rodičov nerozmýšľal a ďalej sa spokojne nechal ponižovať v škole a obskakovať babkou doma. Ale aby som sa vrátil k príslušníkovi v zelenom, tak ten obrovský pán, v strachu pred mojou útlou starou mamou, zasalutoval a povedal:
„Je mi to ľúto.“
Utekal ako pred guľometnou paľbou. Mal som pocit, že po schodoch nešiel, ale rovno preskakoval poschodia, aby sa čo najskôr dostal do zákopu na prízemí. Možno išiel ešte ďalej a schoval sa niekde v pivniciach. A tam dodnes čaká, kým ho nájde útla stará pani, ktorá ho tak vystrašila.
Presťahoval som sa k starej mame. Do obstarožného bytu so stareckým pachom. Ten zápach je jediné, čo si z neho pamätám. Nedokázal by som vám povedať akej farby boli steny, na akej posteli som spával, nič... Pamätám si iba ten zápach a najdôležitejšiu výbavu toho bytu – starú mamu. Neviem, čo by som v tej dobe bez nej robil. Dokázala bravúrne nahradiť mojich rodičov. Možno preto mi nikdy nebolo ľúto, že zomreli. Mal som predsa dva v jednom v podaní starej mamy. Možno aj tri v jednom, keďže mi sprostredkovala zážitky a skúsenosti aj starého otca, ktorý zomrel pred mojím narodením. Naučil ju ako sa zakladá oheň na ohnisku, ako sa vyrezáva píšťalka, chytajú ryby, ako sa balia ženy, ako sa poľuje. Musela to byť obrovská láska, často som ju v noci vo vedľajšej izbe počul ako plače a rozpráva sa s ním.
Tá stará žena ma brávala na poľovačky. Zdedila po dedovi pušku, winchestrovku. Volala ju nežne: winie. Keď si spomeniem na ten názov, vždy mi to vyčarí úsmev na tvári. Milovala poľovačky. Občas sme chodievali na chalupu. Dlhé hodiny sme kráčali po horských chodníkoch, strieľali, chytali ryby. Vždy ma udivovala jej kondícia, keď mne už odpadávali nohy, ona ďalej smerovala k vrcholu. Pamätám si, čo mi vždy povedala:
„Tempo, tempo, Milanko. Takto tam nikdy neprídeme.“
Zrejme mala v sebe niekde ukrytého chlapa, keby mi niekto povedal, že takto prežil mladosť s babkou, tak by som mu určite neveril. Ale o mňa sa starala žena s Hemingwayom v duši...
Babka bola zvláštny typ, v jeden deň presvedčená komunistka, na druhý deň disidentka, kupovala pašované veci z tuzexu, podplácala, vyjednávala, potajme počúvala Slobodnú Európu, nadávala na imperialistov pri Televíznych novinách. Čítala Hemingwaya, Orwella, Tatarku, všetko, čo bolo zakázané. Všetko, mne záhadným, spôsobom zohnala.
„To len aby si sa ty mal dobre Milanko a žil v lepšej dobe ako ja alebo tvoji rodičia.“ -hovorievala.
Samozrejme nič neuniklo mojim zvedavým rukám a zvedavým očiam. Bol som v Socialistickom zväze mládeže a získal ocenenie: Mladý budovateľ a po nociach som sa brodil zakázanými myšlienkami samizdatov. Neskôr už nebolo nutné aby ich zháňala stará mama, doteraz si neviem predstaviť ako to robila... Sám som ich vyhľadával. Ale na každú zakázanú vec a to som ich dotiahol domov kvantá, mi povedala:
„Milanko, prosím ťa, prestaň. Takto sa zbytočne dostaneš do problémov. Ja som stará. Mne už nič nemôžu, za chvíľu zomriem, ale ty si pokazíš budúcnosť.“
A ja som jej vždy sľúbil, že prestanem. Samozrejme len na pár hodín, kým som nezbadal ďalšie riadky alebo nepočul novú pásku s hudbou. Ale mala pravdu, keby nás navštívili príslušníci z nejakého úradu pre blaho ľudu, tak by zdesene zistili, že sa zrejme dostali do hniezda protikomunistického odboja. Vždy ma udivovalo ako dokázala stará mama všetko poukrývať, keď sme mali nejakú návštevu. Dokonca vtedy vždy zavesila červený obraz s nápisom: práci česť.
V škole som mal stále najlepšie známky, zúčastňoval som sa rôznych olympiád, ktoré som samozrejme vyhral. Ako mladého budovateľa, vnuka zaslúžilého umelca Československej socialistickej republiky a taktiež vnuka horlivej komunistky, ma priali bez prijímacích skúšok na výkvet slovenských stredných škôl- gymnázium na Makarenkovej ulici.
Ľudia na patričných miestach (nepochybujem o príhovoroch mojej babky) vo mne zrejme videli nádej ľudovo-demokratického zriadenia v ČSR. Po dvoch rokoch u starej mamy som tak videl aj ja seba, len neviem či som chcel byť práve ľudovo-demokratickou nádejou. V prvom ročníku som už ani z ďaleka nebol tým Milanom ako spred dvoch rokov. Macho štýl mojej babky ma kompletne pretransformoval na obľúbeného chalana. Nehovoriac o tom, že som sa v novej škole zbavil svojej starej povesti a prišiel tam s čistým štítom. S výškou som dohnal rovesníkov. Začal som plávať, samozrejme ma zmanipulovala babka. Z plávania mi narástli svaly, onedlho som bol väčší a svalnatejší ako moji kamaráti. Stará mama vravievala:
„Milanko, ty mi pred očami rastieš do krásy. Keby som mala o štyridsať rokov menej a nebol by si môj vnuk, tak by som sa do tých tvojich modrých očí určite zbláznila.“
V súkromí to bolo milé, ale ona nemala problém to povedať, aj keď som si priviedol nejakého kamaráta. Vtedy som sa cítil vždy trápne a čakal, kedy sa ho spýta:
„No nie je to tak? Aj ty si to myslíš, nie?“
Každý z mojich kamarátov vtedy očervenel a nevedel, čo na to povedať. Zdieľali sme spolu hanbu. Ale nikdy som sa zato na ňu nehneval. Vedel som, že jej láska nemá hraníc. Kamaráti si zvykli, že jej musia vždy povedať, aký som fešák. Brali to ako súčasť mojej babky a toho, že sa môžu najesť najlepších koláčov na svete. Nikdy nezabudnem ako sa o ne trhali... Ako keby nikdy nejedli. Vždy som si zobral iba jeden a doprial som im. Veľakrát sa stalo, že zjedli všetky, čo boli napečené. Ale ja som bol spokojný a babka ešte viac. Milovala, keď chválili jej jedlo a to, že mohla prispieť k mojej obľúbenosti. Raz s nami prišla Simona. Pekná. Ale bola to Simona predsa... Babka zase začala s tým, že ako jej rastiem pred očami a aký som fešák. Pred Simonou! A opäť prišla tá otázka:
„Že je Milanko fešák?“
Myslel som, že Simone to bude rovnako trápne ako všetkým chalanom, čo som dovtedy priviedol. Ale ona bez nadýchnutie odvetila:
„Ach, najväčší a tie jeho modré oči...“
Pozrela na mňa zvláštnym pohľadom. Vtedy som nevedel, že čo ten pohľad znamená. Povedal som si pre seba: Je to Simona, čo som mohol čakať... Jej nie je nič trápne.


TO BE CONTINUE...

napísanísané:: 3.7.2007

prečítalo:: 980 ludí