k6.sk - literárny server

Počujete to echo plaziace sa po stenách?

To ľudia natlačený na seba
padajú na dno aby sa mohli odraziť,

iba jedno šepká nihilistická barmanka:
„Tak to má byť!“

Na ulici zakotúľaná,
gulička šťastnej myšlienky,

držím ju pevne v ruke,
želám si kruhy nerušené priamkami.

Čo sa to so mnou kurva deje?

Verím že je skutočný,
on ma tiež vidí,

niekto ako okoloidúci len vyšší.

Hlas v električke zaznie ako memento
Nová doba (vystupovať)
vtedy dekadencia ťa priťahuje.

Ešte kým svitá,
čím menší tieň vrhám,
tým som menej človekom.

Želám si želanie:
Vystúp zo mňa čierna vrana,
vystúp zo mňa,
vráť mi pokoj a ber si krídla.

Ten smradlavý sockár
smrdí po hodvábe rozpáleným Slnkom,
potom, hovnom a šťankou.

Pýtam sa iba jedno:
Kto sa nevráti a kto zostane,
na ceste ktorá tiene nevrhá?

Sockár mlčí a možno je mŕtvy, nehýbe sa,
vietor zmenil smer a nevráti sa

Zhasína pouličná lampa,

konečne padám
moc sa nehýbem,
nevládzem

už iba drogy
Drogy, drogy,
a oči, oči tie oči
koho boli,
tie obrovské oči?