k6.sk - literárny server

Stojíme na nultom poludníku...
ľudia takí, ako majú byť – hlavou dolu
Tiché tiene bez tváre a budúcnosti
a tak strašne krásny pod lampou

v najväčšej tme, keď si lásku význávajú,
aby uverili tomu že ešte vôbec žijú.

Hračky z bakelitu a na krátke pobavenie
v marihuanovom dyme strácame čisté tvary.
Iba ako tieňohra rúk vo svetle sa zjavujeme
a ráno zisťujeme, že vlastne...

Možno trpký iluzionisti s obohratým predstavením
hľadajúci zmysel v novom (tri)tisícročí.

Na nultom poludníku Samuela Mikovíniho
obklopený malým želozobetónovým mestom
veríme na príchod Krista v rannej električke,
že všetkých (roz)stratených zavezie raz konečne domov

Ľudia rôznych odtieňov a čistých farieb do palety,
impresia čo z diaľky tvorí dojem skutočnosti.

Hráme na chodníku ďalšie trápne predstavenie.

Predstierame že sme ľudia, ale nie sme,
tackájúc sa s flačou v ruke túlame sa po svete
ako dvojjediný Boh – len tak, bez duše!

Na nultom poludníku vedľa busty akéhosi kartografa
kráčame smerom k tebe Pane – do neónového pekla.

Urob to gesto a otvor ústa

po jednom
ako fašisti
budeme kráčať