k6.sk - literárny server

Mala by som si dať nabiť telefón.
Čo ak mi niekto zavolá.
Niekto komu som kedysi pomohla
bude zase potrebovať radu.
Alebo aspoň niekoho,
kto si vypočuje jeho utkvelé predstavy a vízie.
A pomaly so začínajúcim večerom bude čakať,
že to príde samo, že ho to zabije.

Tak ťa tu víta moje srdce, hotelová izba,
čo túži po stálom obyvateľovi.
Cíť sa tu ako doma,
ako pri teplom krbe, ktorý nevyhorí.
Všetko sa ti zdalo krásne a v poriadku,
keď si prvý krát otvoril dvere.
Až časom pomaly prichádzaš na to,
že to tu nie je až také dokonalé.
Na skriniach vŕzgajú pánty, kvapká z vodovodu.
Na koberci sú fľaky, čo sa už nevyperú.
Stena je trochu zatečená, posteľ preležaná,
okno prasknuté v ľavom hornom rohu.
Za to všetko moji dočasní návštevníci môžu.

Ja viem, že som trochu iná,
že ti kazím tvoje predstavy.
Ak nechceš, nemusíš,
dvere sú otvorené ako vždy.
Len toľko, že ďakujem za Pink Floyd a za nehu.
Vyzleč si šaty, nechaj ich na brehu.
Skoč do vody a preplávaj sto krát dĺžku tam a späť,
kým neprídeš na to, že nie všetko sa dá prebolieť,
že sa nenaučíš čítať myšlienky z mojich ksichtov.

Poď, poďme spolu zo strechy kostola pľuvať na turistov
a naháňať sa pomedzi stoličky vytiahnuté na Korze kvôli nim.
Buď ešte chvíľu so mnou, ešte chvíľu ma drž za ruku,
kým ti to ešte dovolím.