-
autor:: neab
rubrika:: poezia
toto je posledný deň tvárí
žiadne prosby žiadne nároky
toto je posledný deň čo zapaľujeme pohľady
aby sa v našich pohľadoch zrkadlila podstata
takto sa vinieme časom
ako sa vinič vinie priestorom
takto sme urobení z prachu a nádejí
s dušami v ulitách ukrytí v hĺbke kde
o svetle odrážanom penou vĺn rozprávajú len tiché riasy a kamene
takto sme vychovaní k úcte a pokore
bažiaci po krvi bažiaci po dušiach
naším údelom je zvlhnutý piesok a nepokoj
odpustím ti až sa môj osud naplní
až prečkám ďalšie zmývanie
až strasiem z vlasov dym z popola
toto je posledný raz čo nastavujem druhé líca
čas chleba dávno pominul
koľkými ulicami sme kráčali
koľkými túžbami sa nechali oklamať
a tamto tamto kdesi pod slnkom
tamto kdesi a možno všade okolo
tam medzi vecami ukrytí v trvaní
tamto sú ľudia
chceme ich použiť
niektorí chcú aby sme ich použili
chceme byť použití niektorými
lenže aj človek je ako rastlinný cyklus a teda cyklus prírody
darmo keď prírode vládnu rastliny
zavri oči a vydýchni do listov na strome
ulož sa do trávy o chvíľu bude poludnie
sme ako studená hra
a niekto počúva čo vravíme
sme ako zmenšenina niečoho veľkého a dôležitého
človek to je priestor v tvojich očakávaniach
a istota medzi predpaženými rukami
maliny čerešne
a bozky jarného mrazu na listy
také sú moje pery a chuť mojich slín je chuťou planých hrušiek na víne
toto je posledný raz čo ti ukazujem chrbát
malé dni skončili
je čas sa zbaviť tiel
keď si večerom
a moje telo je povrchom pod tvojimi prstami
som ako kvetina treba mi zástenu
treba pre lásku ma opustiť
treba sa vrátiť k mojim tŕňom keď je zle
treba ma nechať rásť
treba ma zalievať
čo ak čas kvetín tiež pominul
krhly sa na prach zmenili
voda sa sype a zástenu zobral vzduch
vzdych vzala zem a zem vzal čas
je čas sa zbaviť tiel
a v novom dni pre nový pár rúk
vstať s novým srdcom z popola
tak ako dávne vtáky bez mláďat
vy obzory mojej mysle čo sami ste si účelom
to som ja uprostred jesennej záhrady
ťahali sme sa po útesoch s obrovskou chladničkou
bolo v nej jedlo
boli v nej uteráky a knihy
ja som si vyzul sandále a kamene príjemne pálili
vtedy si ešte nebol
a tiene čo vrhali v ten deň pínie už viac nebudú
pozri sa na nádherný rozmer minulosti
a potom mi pozri do očí
som ako čokoládový diabol
a tancujúci had
toto je posledný raz čo si nad všetkým umývam ruky
blížia sa krídla a ruky je nutno zahodiť
ústa mám plné nežných slov
oči mám plné stretnutí
vtedy si povedal
vietor v strome pred našim oknom je dnes večer akýsi divoký
ja som nám súhlasne nalial vína
a vypustil spomedzi pier voňavé dymové oblaky
povedz mi
možno ma milovať
potom sa zhlboka nadýchni a ja ti položím lepšiu otázku
touto ťa trochu zahanbím
utopíš rozpaky v koberci
a ja sa zahľadím z okna von
pozri svetlá ktoré sme nikdy nevideli chcú byť videné
a zvuky ktoré nám unikali práve zaznejú
tak to sa horí v túžení
toto je dša a toto je osud tiel
takto sa zdiera aj s kožou strach
ako sa zdiera z rána noc
ako sa do noci večer deň navlieka
žiadne prosby žiadne nároky
toto je posledný deň čo zapaľujeme pohľady
aby sa v našich pohľadoch zrkadlila podstata
takto sa vinieme časom
ako sa vinič vinie priestorom
takto sme urobení z prachu a nádejí
s dušami v ulitách ukrytí v hĺbke kde
o svetle odrážanom penou vĺn rozprávajú len tiché riasy a kamene
takto sme vychovaní k úcte a pokore
bažiaci po krvi bažiaci po dušiach
naším údelom je zvlhnutý piesok a nepokoj
odpustím ti až sa môj osud naplní
až prečkám ďalšie zmývanie
až strasiem z vlasov dym z popola
toto je posledný raz čo nastavujem druhé líca
čas chleba dávno pominul
koľkými ulicami sme kráčali
koľkými túžbami sa nechali oklamať
a tamto tamto kdesi pod slnkom
tamto kdesi a možno všade okolo
tam medzi vecami ukrytí v trvaní
tamto sú ľudia
chceme ich použiť
niektorí chcú aby sme ich použili
chceme byť použití niektorými
lenže aj človek je ako rastlinný cyklus a teda cyklus prírody
darmo keď prírode vládnu rastliny
zavri oči a vydýchni do listov na strome
ulož sa do trávy o chvíľu bude poludnie
sme ako studená hra
a niekto počúva čo vravíme
sme ako zmenšenina niečoho veľkého a dôležitého
človek to je priestor v tvojich očakávaniach
a istota medzi predpaženými rukami
maliny čerešne
a bozky jarného mrazu na listy
také sú moje pery a chuť mojich slín je chuťou planých hrušiek na víne
toto je posledný raz čo ti ukazujem chrbát
malé dni skončili
je čas sa zbaviť tiel
keď si večerom
a moje telo je povrchom pod tvojimi prstami
som ako kvetina treba mi zástenu
treba pre lásku ma opustiť
treba sa vrátiť k mojim tŕňom keď je zle
treba ma nechať rásť
treba ma zalievať
čo ak čas kvetín tiež pominul
krhly sa na prach zmenili
voda sa sype a zástenu zobral vzduch
vzdych vzala zem a zem vzal čas
je čas sa zbaviť tiel
a v novom dni pre nový pár rúk
vstať s novým srdcom z popola
tak ako dávne vtáky bez mláďat
vy obzory mojej mysle čo sami ste si účelom
to som ja uprostred jesennej záhrady
ťahali sme sa po útesoch s obrovskou chladničkou
bolo v nej jedlo
boli v nej uteráky a knihy
ja som si vyzul sandále a kamene príjemne pálili
vtedy si ešte nebol
a tiene čo vrhali v ten deň pínie už viac nebudú
pozri sa na nádherný rozmer minulosti
a potom mi pozri do očí
som ako čokoládový diabol
a tancujúci had
toto je posledný raz čo si nad všetkým umývam ruky
blížia sa krídla a ruky je nutno zahodiť
ústa mám plné nežných slov
oči mám plné stretnutí
vtedy si povedal
vietor v strome pred našim oknom je dnes večer akýsi divoký
ja som nám súhlasne nalial vína
a vypustil spomedzi pier voňavé dymové oblaky
povedz mi
možno ma milovať
potom sa zhlboka nadýchni a ja ti položím lepšiu otázku
touto ťa trochu zahanbím
utopíš rozpaky v koberci
a ja sa zahľadím z okna von
pozri svetlá ktoré sme nikdy nevideli chcú byť videné
a zvuky ktoré nám unikali práve zaznejú
tak to sa horí v túžení
toto je dša a toto je osud tiel
takto sa zdiera aj s kožou strach
ako sa zdiera z rána noc
ako sa do noci večer deň navlieka
napísanísané:: 24.5.2007
prečítalo:: 1259 ludí