k6.sk - literárny server

Akí sme malí a aké veľké sú naše rozpory
keď si vysoký ja som dolina
keď ľahneš spánkom ja som napnutý
všetko ti uverím
zamotám myšlienku do morských rias
sám sa k ich koreňom ponorím
do hĺbky až zmizne hladina
znova ti uverím
znova ti všetko z ruky vyzobem
stanem sa výšinou
priestorom pre vtáky
stanem sa vtáčím krúžením
stanem sa vetrom v perutiach
stanem sa vetrom a prúdením
podstatou toho prúdenia
slnkom ma ozdobíš okrášliš vlasy lúčami
položíš dlane na moje doliny
ako keby sadal súmrak na úrodnú zem
kopce mám ako kryštály
lesknú sa rosou a túžením
staneme sa týždňom
ten aj tak nezmeníme
a staneme sa jeho trvaním
ktoré nemožno zastaviť
na jazyky položíme piesne a žičlivé sliny o láske
na oči pery a potom spánok a do rúk hlad
možno je ľahšie žiť keď zapadá slnko
a hoci nikto nepovedal že to bude ľahké
nikto nepovedal že to bude také ťažké
nechať si zdať o sile snívania
a potom zo seba utekať ako sa vstáva z postele
aby sme na večer do seba znova uľahli
prikryli mäso snívaním
napchali do koží duše a dúfanie
zašiel som vynájsť oheň
keď si sa za spevu sprchoval
zašiel som vynájsť oheň aby som spálil toto miesto
zašiel som ukuť reťaze
keď si si čítal noviny
zašiel som ukuť reťaze aby som mohol zviazať oblohu
zašiel som stvoriť zem
keď si sa ráno obliekal
zašiel som stvoriť zem aby som do nej vykopal hrob
a nad hrob zavesil kyvadlo
nad ním zas nechal krúžiť havrany
urobil z krvi ako z kriedy kruh
okolo seba na ochranu uprostred tvojho života
do jamy svoje kosti uložil
dúfajúc že možno pre teba budú mať cenu
až z nich vyrastú čerešne
môžeš ma stretnúť na moste
tam v jeho priečnej podstate
uvidíš moje snívanie