k6.sk - literárny server

Žena je jednoduchá bytosť, psýcha presne určená dňom keď si kúpi knižku a dostane šampón, navzájom nesúvisiace. Dočíta sa že „na vlhké vlasy aplikujte malé množstvo a naemulgujte do spenenia“. Zraniteľná mokrá hlava, teraz nič nie je jednoduché. Žena je čosi čo sa nestihlo otvoriť, pricvikáva prsty a vraví tomu práva... Myšlienka je čajové vrecúško otierajúc sa zo stropu o naše hlavy. Toľko vieme: ani jednu nechytíš. Ona nemusí myslieť lebo sama je ideou vytrhnutou spod srdca a myšlienka nemusí byť krásna aby sa ti dostala do postele. Míňajú sa. Chcem povedať toľko. Žena si každý deň natiahne pančuchy a jasne sformovaným krokom sa pohne, z nôh vyrastú kytice a sladký vzduch rozkroku sa zareže do slabín. Je iná, nie je to žieňa uväznené v oblinách tvrdo dopadajúcich na chodník. Je tuleň na vlnách vlastného smútku, lesklé, hladké boky vnára do ulíc. Súkajú sa mestom, biele tulene, biele sa vlieva do rozliateho slnka. Vzduch je sladký, sadí sa do bránic. V chôdzi je možné všetko, celkom všetko, je biela, viac než čokoľvek iné to je, všade biele, v každom nádychu rozpustilo horkne. Je možné všetko, aj sa zastaviť, ale ona nekončieva dobre. Tancuje kolenačky vo víre farieb sa kladie na oltár mesta, z hrejivej vlny sa rodí čistá. Len vlastná blízkosť horkne od soli. Je to o veciach čo sa ňou preliali, dnom ku dnu, sme nádoby. Doma je izba dusná klietka plná vylúčených zážitkov. Surová, zastavená niekde na pol ceste trávením, cíti ako sa jej obaľuje hlava špinami, šupinatie, lupí sa, vykráda. Na čistých papieroch len omrvinky. Ona má knihu, jasnú a ružovú, dobre sa predáva, kupuje. Slová v nej žijú, emancipovane a horkokrvne, ako celkom naozaj keby to bolo. Hodinu pred spaním si dovolí odísť s ňou žiť. Parafínovými rukavicami unesie ružovú do seba. Je im dobre. Vedľa leží muž čo už dávno nie je jej, ale majú spoločné prstene, postele, kúpelne a večery. A je jednoduché byť krásnou, žiť vo výhode, keď má stále vlasy. Napríklad kosti, to je niečo čo sa obom nemení, ale tie pri milovaní len prekážajú. Takže už dávno nechce aby bol jej, aby boli vidno tie spoločné korene. On to pochopil, povedala že už nie, teda nie celkom jemu, ale dosť blízko na to, aby počul. Sklamanie je premena čiernej na šedú, výmena pravej za plavú. Pretože žena je len žena, je o kráse a teda o blízkosti a potrebuje mať svoje znamenie jasne vypálené na čele. Muž z nezrelých rúk, lýtok a priehlavkov destiluje čo potrebuje počuť. Má strach z toho že ho vidia aj ľudia ktorých on nie. Že žena je stále pri ňom. Že láska je paranoja. A naopak. Ona mu hľadí do očí krvavo podliatych neodhalenými významami a vraví si: SI zotrvačná láska, keď prídeš a natiahneš náš čas, vrní a hreje kým sa vraciaš. V takých chvíľach sa jej ochrana vôbec netriafa do úderov. Dávno začali prepletením údov, mladé neohrabané chobotnice. To telo ich už opustilo, minulosť pomaly vyteká sliznicou pomedzi kroky. Nevážia sa, nikto nevie na čom sme. Žena je len jedna (svojho druhu) preto neváha. Obkreslené oči uprie do budúcnosti, zaokrúhli pery a urobí čiaru medzi prsiami. Telo je alobal vytvarovaný mužskými pohľadmi, tam ju zmačkli, inde pritisli, vyhladili. Jasným kompasom žiarivo bielej kože napnutej medzi prsiami mu udá súradnice: Tu som. Som. Slanou vodou chce zahladiť tie kostnaté výčnelky. Muž sa učil stavbárom, stolárom, nerozumie metaforám bradavkových šípok. Veď predsa aj on tu je. Tu sú. A tam ostatné. Kúsky sa zlievajú tam vzadu v hlave, kde má pod zbytkom vlasov ukryté sito. Chcel by plakať, hlbokými riekami, potlačeným altom. Nevie načo. A žena, jedna svojho druhu, plní celú náruč šampónmi, emulguje, pení. Muž hľadá správnu odpoveď tichu. Naťahuje pančuchy, hľadá formu, trhá kvety. Ženine právo je jasné: dostane celú lásku až potom sa dá. Muž si radšej kúpi inú, čo má už rostrihnuté nohavičky. Žena si natiahne gaťky, prestane krvácať, vráti sa ku plienkam a keď odloží aj zuby, je rozhodnuté : sami.