k6.sk - literárny server

Bolo to už dávno, keï sme nie celkom zodpovední za svoje èiny
neuvedomujúc si možné následky èíhali obaja na tom istom mieste
skrèení v prítmí pich¾avého kra jeden na druhého...
Boli sme zároveò lovnou i lovcami. Nepripúšali sme si niè,
a zároveò sme ani niè nezavrhovali. Jednoducho sme boli.
Žili. A vychutnávali sme si momenty a okamžiky plné plytkých nádychov.

V objatí mrakov zatia¾ nehmotní anjeli
do neba šepkali našu hymnu -
kúsky ticha pospájané vrelou
hmotou roztavenej vášne.
Belasý éter nepoznajúci chlad,
pá¾avu, únavu a nerozlišujúci
vzdialenos sa vznášal všade navôkol
a opájal bezèasovosou okoloidúcie ¾udské torzá.

Èíhali sme na seba, a obaja sme si uvedomovali,
že cesty k víazstvu sú len dve, a obe svojim spôsobom absurdné.
Buï obaja pod¾ahneme, alebo obaja odoláme...
Tak ve¾mi sme si priali pod¾ahnú, až sme obaja naraz sklonili svoje telá
k zemi na znak porážky. Obaja porazení a predsa víazi.

Šastní sme sa zdvihli z mokrej zeme a ty si mi zakývala na pozdrav.

Nechápavo som sa na teba pozrel
a všetko sa mi zdá dodnes nepochopite¾né...

No uvedomil si, že mi neostáva niè iné,
než osamote zlíza posledné kúsky
èokolády z pokrèeného pozlátka
nášho umierajúceho sna.