k6.sk - literárny server

Storočný strom, básnik a anjel

Ahoj, ja starý, veľmi starý strom som, stáročím, čo tu v parku stojím, ošľahaný, no odolný a skúsený,
ó, ja už som toho ale zažil, vojny aj časy hojnosti, hrozil mi zánik, no prežil som, posilnený,
z tisíca pútavých príbehov, ktoré poznám, jeden rozpovedať vám chcem, nech do hrobu si ho nezoberiem,
na mnohé rád spomínam, no tento konkrétny, nedávny, v pamäti mi silno utkvel, musím sa oň podeliť,
kým si ma zubatá vezme, vy, svet, sa ho dozviete, azda zaujme a poteší, úsmev vyčarí, osvieži a preberie,
o básnikovi, ktorý liek na svoje slzy našiel, píšem pár veršov, s úmyslom aj vašu fantáziu poštekliť,
a keďže mi už veľa nezostáva, s rozprávaním poponáhľam sa, do týchto riadkov vkladám tancujúce slová,
ale nezdržujme, veď dlhý príbeh je, i keď ešte nezačal, verím, že čítať dobre sa bude, aha, už aj volá!

Jar prišla a s ňou aj slnko, roztápajúce bielu pokrývku, krásnu a tajomnú zároveň, tá pokorne ustúpila,
príroda k životu sa prebúdzala, tráva sa zelenala, kvety nesmelo vysielali prvé výhonky, akási bájna sila,
hotová krása, hneď vlievala život, energiu do žíl, všetko išlo ľahšie, vôňa pohody niesla sa vzduchom,
dokonca i škola, čudné, však, aspoň sa tak zdalo, to žiaci boli šťastní, že učenie sa na ten deň skončilo,
neuveriteľne veselí, ruch rozliehal sa naokolo, smiech počul celý park, nielen ja, prešedivený strom,
až som mal dojem, že smútok prestal existovať, to som ale nevedel, čo sa v jednej utrápenej duši rodilo,
v tej jedinej, v kriku počuť sa ju nedalo, a predsa kričala najhlasnejšie, šeptajúc ako blížila sa noc,
strachujúc sa, čo príde, hrôzu naháňala jej temnota v ľuďoch ukrytá, prosila ma úpenlivo o pomoc.

Sadol si na korene, z vrecka vytiahol pero a papier, hlava pracovala na plné obrátky, plnila sa nápadmi,
myšlienky prúdili na biely hárok, pustatinu premieňali na krajiny vzdialené, posiate kvetinovými sadmi,
i ja, stará ,štruktúra‘ parku, som sa do tej spleti riadkov neraz zaplietol, pomyslel na ďalekých kolegov,
stále ho niečo mátalo, tvár akoby blúdila peklom a zase späť, a on písal a písal, až ma konáre zaboleli,
vo vnútri skrýval trápenia, básnenie utišovalo nezahojené rany, no nie nadlho, nestačilo ani more slov,
skúšal som ja pomôcť mu, márna snaha, moja moc taká bezhraničná nie je, krídla mu privysoko vyleteli,
zhoreli a on padal do priepasti, len zásah z nebies, anjel s bielymi krídlami stať sa mohol jeho záchranou,
beznádej, súcit, krutá bezmocnosť trhali mnou, nemo sledoval som ako rúti sa dole rýchlosťou závratnou.

V bezútešnej situácii, v akej bol, a v smútku z nemožnosti pomôcť, aký lomcoval mojou večnou korunou,
zrazu zázrak, do parku vkročil anjel, žena pôvabná, stelesnený šarm, preňho stala sa tou pravou, jedinou,
vytrhla ho z pekla svojou chladnou krásou, ako ľadová kráľovná javila sa mu, srdce plamene zachvátili,
báseň, ktorú nevedel takmer večnosť dopísať, akoby sama sa na papieri zjavila, tá láskyplných slov plná,
chuť žiť znovu sa hlásila, prázdnotu nahradila túžba, slzy vyschli, aby plody citov opäť a nanovo vyrástli,
vykročil múdrej krásavici v ústrety, ich pohľady sa stretli, duše sa spojili, kalich svetla vypitý do dna,
budúcnosť prišla, šťastie si sadlo na dvoch smoliarov, priviedlo ich dovedna, ruka v ruke kráčajú, silnejší,
už nie ako dve stratené polovice, ale ako jeden mocný celok odolajú krutostiam sveta, nič ich nezastraší.

Pochmúrne a zároveň absolútne veselo končí moje rozprávanie, odchádzam medzi svojich predkov,
ale spokojne a s radosťou, lebo príbeh, ktorý sa k vám dostať mal, dúfam našiel vnímavých príjemcov,
síce opustený, no s víťazstvom dosiahnutým, svedkom zázraku som mal tú česť byť, nezabudnuteľné,
kúzlo odnikiaľ objavilo sa a ja som bol pri tom, záhada, ktorú ani stromy sto rokov žijúce nevyriešia,
aj takto zdanlivo bezvýznamná udalosť dokáže zachytiť sa v pamäti a už nikdy sa nestratiť v nekonečne,
z oceána spomienok teda jedna, no najväčšia zo všetkých, vyplávala na povrch, priletela, vlny sa tešia,
tu uzatváram svoju aj vašu púť alegorickú, zdá sa mi, nie, ja to viem, veď aj na vás tam vonku čaká hrom,
hrozný ale lákavý, raz príde moment, chvíľa, keď ako básnik a žena – anjel opustíte svoj storočný strom.