k6.sk - literárny server

Marion mala šestnásť, keď sa u nej začala prejavovať Duša. Veľmi trpela. Duša ju ničila lebo Marion začala cítiť, vnímať svet vlastnými očami a chcela sa odlišovať. Ešte o tom nevedela.

Ráno sa zobudila, obliekla a vybrala sa do školy. Celý deň prebehol normálne, až na jednu vec, o ktorej nevedela. Cestou domov sa zaradila medzi tých mechanicky kráčajúcich ľudí bez pocitov, strachu, starostí, sklamania a lásky. Tá bola pre nich len fyzickým aktom uspokojujúcim pudy. Pohľad na nich bol priam závideniahodný, pretože tam ich psychika neovplyvňovala fyzickú kondíciu. Malá Marion zvykla medzi nich patriť a myslela si, že ešte patrí. Až keď sa oproti nej začali valiť davy ľudí a ona sa im intuitívne uhýnala, uvedomila si, že niečo nie je v poriadku. Ako prvá sa z tej kopy dostala do metra, pretože ostatní do seba povrážali a ležali teraz na chodníku. V metre sa jej akosi podarilo uvoľniť miesto jednej starenke, na ktorú pre toto gesto preniesla dušu. Dostala závrat.
Po príchode domov bežala do izby pred zrkadlo, kde sa na seba pozerala dobrých päť minút. Hľadala, čo je na nej divné. Žiadne známky choroby, nič, čo by ju robilo inou.
Išla teda pozdraviť mamu do kuchyne. Neskončilo to len pri pozdrave „ahoj“, pretože ju dokonca aj objala. Mama sa naľakala, čo Marion robí.
-„Si v poriadku?“, spýtala sa a chytila jej čelo. Nemala ho horúce.
-„Áno, len som ti chcela povedať, že ťa mám rada.“
Toto bolo na jej mamu už priveľa a preto išla zavolať doktora. Necítila strach, lebo ho nepoznala, skôr to bol nepokoj, že to prekračuje hranicu jej chápania.

Prišiel doktor s čiernym kufríkom. Položil ho na stôl a otvoril ho. Bol plný papierov. Vytiahol jednu kôpku a pomaly ju usporiadal. Potom si odkašľal a po jednom začal vyberať obrázok za obrázkom. Mŕtvi ľudia, malé bábätká, bozkávajúci sa pár, starček držiaci starenku za ruku pri fontáne, chlap znásilňujúci ženu, vodopády v lese, ľudia na kúpalisku, zmrzlina, špinavý záchod, honosná vila s bazénom, regál v supermarkete, slnko, pes s veľkými očami, krvavý nôž, bezdomovci, atď. Nastala druhá fáza vyšetrovania. Marion mala za úlohu reagovať na rôzne prejavy správania sa. Takže, keď jej dal pán doktor facku, Marion sa rozplakala. Keď jej prikázal opäť pobozkať mamu, s radosťou to urobila. A takto to nasledovalo, až kým to neukončili simulovanými hádkami o vrodenej neschopnosti Marion, prispôsobovať sa svetu(samozrejme, nebola to pravda). Diagnóza bola na svete- Duša.
Doktor už vedel, čo robiť. Takých prípadov tu už bolo. Najzákernejším prejavom Duše bola radosť z jej rozdávania. A tak sa doktor rozhodol, že Marion pôjde na testy. Ibaže jej mama nevedela, že sa z tých testov už nikdy nevráti.
Marion bola odteraz zatvorená v klietke, lepšie povedané v presklennej miestnosti so slnečným svetlom. Aby sa ostatní ľudia vďaka testom nenainfikovali, dali Marion do miestnosti kvet a psa.
Po čase sa zistilo,že kvet vďaka priaznivej atmosfére v blízkosti Marion kvitne aj s minimom vody a pes si Marion tak obľúbil, že stačilo, aby si odbehla do nepresklenného záchoda a pes už vrtel chvostom v očakávaní jej príchodu.
Doktor si po roku výskumu nevedel dať rady a preto zahlásil: „Dobro sa zničí samo.“
Od toho okamihu Marion ignorovali. Ibaže Marion nachádzala zmysel života aj v maličkostiach a tak rýchlo sa nechystala zahynúť.
Keď doktor zomrel, prišiel doktor druhý. Keďže bol nový, začal sa zaujímať o Marion. Čítal o veľa podobných prípadoch, no teraz mal možnosť vyskúšať si všetko možné. Vedel, čo duša obnáša. Dal sa teda zaočkovať a pustil sa do práce. Vošiel k Marion do miestnosti a začali sa rozprávať. Takto to išlo mesiac, až kým s ním Marion nezačala flirtovať. Potom sa do neho zaľúbila. Doktor druhý to opätoval a tak sa spolu vyspali. Marion bola najšťastnejší človek na svete. Asi po ôsmom raze zistila, že je tehotná. Povedala to doktorovi druhému a ten si niečo zapísal. Vzal jej kvet, psa a postaral sa aj o smrť bábätka. Marion bola nešťastná a stratila zmysel života. Umrela. A doktor sa stal svetoznámym objaviteľom protijedu Duše.