k6.sk - literárny server

Moja ľadová kráľovná

I.
Moje srdce nebolí, keď priznať sa mám,
že za jediný pohľad na Teba i vlastnú dušu dám,
ja, démon z pekla, moja čierna duša je bledá,
to preto, že vidí anjela z neba,
chce sa mi za tebou vzlietnuť,
no zanikli mi krídla,
keby tu tak Pegas bol, hneď nechal by som ho zapriahnuť,
týmito veršami volám ťa, mesačná víla,
pomôž mi otvoriť bránu do môjho vnútra, aby som svoje city Najdrahšej odhalil,
ó, mocný B-že, daj mi dostatok síl.

II.
Ty si kráska a ja som zviera,
no niekde pod povrchom, v srdci, láska k Tebe mocnými prúdmi vyviera,
uprostred lúky pestrofarebnej žiari ruža červená,
a aj keď tŕne máš, moje myšlienky sa Ťa stále dotýkajú, krásna ľadová kráľovná,
oči sťa topás hnedé a sladké ako med,
sú vraj zrkadlom duše a otvárajú cestu do jej hlbín,
dovoľ mi do nich nazrieť, nech sa naše pohľady stretnú,
a ty v tých mojich uvidíš, že prestali roniť slzy, lebo v Tebe vidia niečo cennejšie ako celý svet,
akúsi žiaru tisícich lúčov Slnka, čo rozohnajú všetky chmáry,
vďaka ním z najkrutejšej zimy prebúdzam sa v noc letnú,
city ľadové a srdce z kameňa,
jediný Tvoj úsmev moje vnútro na veľký plameň premieňa,
príď bližšie a prijmi ho z mojich dlaní,
či už vzbĺkne aj v Tebe a nás oboch spáli,
alebo mi ho vráť späť a ja si ho v spomienkach uchovám,
nezahas ho, prosím, nech svetlo a teplo prináša nám.

III.
Každý deň Ťa vidím, hľadám v temnote vlastných myšlienok,
keď som Ti najviac nablízku, už ani ďalej byť nemôžem,
dávno chcelo sa zo mňa von predrať vyznanie vrúcne,
a razom by azda skutočnosť stala sa zo sna, z noci by svitol deň,
no moje ústa akoby spútané boli oceľou mocne,
vôľa Ťa znova uzrieť dáva mi vnútornú silu, aby som sa vlastnému strachu postavil na odpor,
Tvoja zmyselnosť robí ma slobodným aj v najťažších okovách,
ak aj Ty cítiš to isté ku mne, opadnú akoby neexistovali nikdy predtým,
sľubujem Ti lásku, chytím Ťa za ruku a budem Ťa sprevádzať aj v čiernych temnotách,
a keď Ťa svet opustí, ja pri tebe zostanem posledným,
únavu nevnímajme, naplňme sa silou,
buďme si navzájom srdca polovicami, kde môže existovať len jedna s tou druhou.

IV.
Hlavu moju napĺňaš, žilami vo mne prúdiš stále,
rozum zdravý strácam, tlkot srdca ovládať neviem,
chce sa mi rozprávať slovami plnými lásky a nehy,
no žiadne nepoznám, lebo mne vždy odoprené boli,
namiesto lieku do rán dostávalo sa mi soli,
tá najväčšia z nich je hlbšia ako ostatné, nemá žiadne brehy,
pomôcť mi môžeš už len Ty, anjel s bielymi krídlami, s Tvojou ochranou všetko znesiem,
aj keď môj život visí na vlásku, si svetielko silné, i keď malé,
hroznú spúšť, najchladnejšiu zimu si spôsobila, ale ja sa nikdy nenahnevám,
i ten najhorší kút sveta s Tebou je lepší ako byť v rajskej záhrade celkom sám,
v nehostinnom kraji Tvoja chladná krása hreje,
vlasy trochu bledšie než noc, no tvár sťa polárna žiara je nádherná,
po mnohých rokoch na sebe badám, že prvýkrát sa od šťastia smejem,
zo všetkých hviezd na nebi volím si Teba, moja ľadová kráľovná.

V.
Na oblohe diamant tisícami farieb hral, tá hviezda vyvolená,
žiariaca lúčmi Slnka, takmer oslepila ma toľkým jasom a krásou,
ako vlny vysoké morské city zavalili moju dušu, keď bola smutná, zronená,
no tento príval liečivý bol, masť hojivá, na všetky rany dobrá, je mi spásou,
potom zázrak, slávy záblesk, bolesť, zrazu radosť slzami šťastia premkla ma, srdce temer puká,
niečo na chrbte mi rastie, žeby sám Najvyšší priania všetky vyslyšal, vďaka patrí mu,
aha, to sú krídla básne, túžobne písané anjelom, aby slobodu poslali, samo vzkriesenie,
k pláňam zaľúbených vzniesť sa konečne môžem, nájsť poklad, nad celý svet cenný úkaz,
lietať na miesta, kde by Ona byť mohla, veď zraku sa na dlhý čas ukryla, zjavila sa len môjmu snu,
tak jasne som Ju videl, a predsa ten obraz pomaly bledol, až zmizol úplne, na preveľké zdesenie,
no teraz oprášim spomienky dávne, z mysle privediem ho k životu, z popola vyvstane,
láska moju krv ľúbeznému stvoreniu do tepien vženie, trápenie vykúpené, blaženosť,
a tam hore pristál som, nežne hľadel ktosi na mňa, precitnutie, objav nadpozemský, ďakujem, Pane,
tá, čo oheň z mojich rúk prijala, horí svojou očarujúcou chladnou krásou z usmiateho ľadu, hotový skvost!

VI.
Vítam Ťa, moja ľadová kráľovná, pred sebou i v hĺbke duše, snenie súce,
tak dlho, takmer ako bájny Odyseus, čakal som na Tvoj príchod a naše stretnutie,
no nebanujem, veď kto by aj, veď s Tebou i v pekle vyrastie lúka zelená, ba i nový raj,
vedel B-h večnosť, že strašne trpím a Teba chcem, predsa čakal, či sa zo samoty nezbláznim,
nech odpustí, že som pochyboval, keď ženu očarujúcu mi teraz zoslal, ruže lúče,
konečne pocítim jemnú silu Jej objatia, mrazivo ma zohreje, chvíľa trvajúca večne, do plachiet dutie,
pohľady sa stretnú a začneme sa v sebe strácať, nekonečné pátranie lásky až po horu Sinaj,
i keď sa zobudíme, stále budeme sladko sniť, rozpletať tajomnú života niť, cez verše básní,
v bludnom kruhu sveta vždy zbadáme východisko, tunel so žiarou na konci, zem sa točí,
ruka v ruke kráčame cezeň, obaja voľní, a predsa putom silným sme sa zviazali,
dve polovice sa zišli a spojili sa v jedno, mocný, neporaziteľný celok, prekážky miznú z cesty,
budúcnosť otvára nám vyzdobené dvere, a za nimi šťastia ornamentov kraj, blčia oči,
to plamienky sa radujú, láska brúsi diamant, čo svetlo biele a tmu čiernu na farby nádherné rozdelí,
oheň nám teplo prináša, nech príroda na Tvoju slávu volá, si stelesnený pôvab, ako na nebi hviezdy.

VII.
Ráno prináša deň, symfóniu slnka a skrytého mesiaca, zraku učiní zadosť,
harmónia duše a tela, myšlienky na Zemi sa hmýria, planéta zážitky núka,
vietor listy zo stromov nesie lesom, stále nedokážem uveriť, konečne Ťa mám celú v srdci i na tvári,
keď chvíľu nevidím Ťa a v búrke prestrašnej po úteche sa mi clivie, zavolám na Teba, radosť,
hneď úsvit trhá plátno temnoty, nositeľ nových možností a sviežich pohľadov, jarná lúka,
tieto vzletné verše Tebe venujem z čistého a verného citu, čo úsmev vždy vyčarí,
nech svet sa dozvie, čo ako bohatstvo Kráľa Nebies som skrýval a v hlave pestoval, v skutočnosť vyzrelo,
vtedy s nemým úžasom kamenným stál som, tvárou tvár, zbavený všetkých chmár,
obloha, oblaky a príroda svedkami sa stali tohto dramatického javu, náramná krása,
Tvoj hlas ma volal, a ja nesmierne rád poslal som naspäť odpoveď, trochu hanblivo, nesmelo,
svojou láskou vykúpila si ma z ríše galejí, plná nádejí dávaš mi ten najligotavejší dar,
nech táto báseň svieti Ti ako pamiatka na deň znovuzrodenia nášho, keď ožili sme zasa,
stali sme sa jedným, a tým aj ostaňme, zub času si z nás ani nehlodne, múza čarovná,
leteli sme si naproti, objal vrúcne som Ťa, ľadová, srdca môjho Kráľovná.