k6.sk - literárny server

čo nikdy nezmeníme je mesiac a vlny a hviezdy nad nami
prevaľovanie jazykmi
kosti sa lámu ako stromy keď strácame domovy
sú miesta ktoré by sme radi zabudli aj keď sme o ne urputne bojovali
prelievať krv môže byť úžasné
prišiel som na to že odriekanie stráca svoju podstatu
možno raz dôjdeme tam kde budeme môcť zakvitnúť ako kvety
nechať sa obrásť machom a otvoriť oči slnku nad nami
dvakrát som povedal a tretí raz nepoviem
možno raz dôjdeme tam kde zo seba zmyjeme nánosy času a hrôzu z toho byť človekom
čas na útek sa rovná nekonečnu
je treba opustiť staré cesty erika tu sa od nás vyžaduje primálo odvahy a priveľa trpezlivosti
stále sme verili
a keď bolo škaredé počasie vysielali sme srdcia budúcnosti
hladné oči hladné ruky
vstal som z popola aby som našiel pokoj mysle
ukáž mi skalu či rieku kam ísť a vytýč ju ako cieľ
na obzore našich dní má pôda otvorenú náruč
zdá sa snáď ako vlčia papuľa
prišiel som na svet nezomrieť
nech to stojí čo chce
neviem zaspať strachom
snáď by som sa mal viac snažiť zabudnúť naučené
aby som prvý raz uvidel otvorenú myseľ
otvorenú náruč svojej duše tak aby sa ma po kúskoch zmocnila