-

autor:: neab

rubrika:: poezia

mesiac sa sfarbil dokrvava
je možné že je to okaté znamenie
je možné že už nikdy nepozriem do tvojho veľkého oka
otočme tváre od zeme k oblohe
budeme robiť pokoj
trvalý večný stav a všetko čo k nemu patrí
na konci života na začiatku prírody vždy stojí v martýr a jeho atribúty
mesiac sa sfarbil dokrvava
matka daj šancu naším novým začiatkom
bezútešné a dlhé sú moje noci keď odchádzaš spolu s tieňmi z našej postele
toto je koniec všetkým koncom koniec všetkých nových začiatkov
tamto je svätec na okraji mesta
a divoké scény pred jeho očami
možno náš osud a možno všetko naše snaženie
a odrazu akoby Terezin strach z veľkých zvierat vstal od stola
kam kráča
snáď naslúchať sovám do nových nocí do lesov a záhadám spod zeme
oplývam zlatom a každý jeden kvet na slivke o tom hovorí
údolie kráľov je moje rodisko
údolie smrti a údolie nevinnosti
tam som sa narodil odtiaľ ma vyslali k prameňom
všetko čo treba dokončiť bolo započaté
všetko započaté bude dokončené
minuli sme tisíce rokov a našli len zopár rozkoší
smutných a ospalých ako agáty pri ceste k potoku
nezaberie to dlho času a všetky skryté stránky povedú ku koncu
pamätám sa na doby keď bolo ľahké ťa počúvať
dni boli pokojné noci búrlivé
všetko čoho sa dalo dotknúť som sa dotýkal
bolo to ako jazda na slnko
a potom prišlo svetlo a plamene
tancujúce svetlo a hladné plamene
horieť horieť horieť
zhorieť až dotla
vstať ako vtáci z popola
objaviť sa znova
naplniť pľúca kyslíkom
tu prichádza oceán a jeho vlny
tu prichádza prázdnota
už viac nepozriem do tvojho veľkého nenásytného oka a do tvojich rozkoší




napísanísané:: 4.3.2007

prečítalo:: 1004 ludí