-

autor:: neab

rubrika:: poezia

zloba má veľké a hladné oči podobné očiam detí pred spaním
prišli k nám malé dni malé dni z dlhými koncami s predlhým trvaním s horkými slinami
skús sa obliecť do mojej kože a zostať v nej zašitý na dve hodiny
nasúkať prsty do priestoru pre prsty
to sme my tamtie bezmocné oslie telá na pláži
naše rebrá sú klávesy klavíra
hlásajme návrat k prírode
existuje ostrov
obmýva ho nekonečná hladina a jeho základy sú z ticha a mohutné ako základy zeme
všetko čo chceme nám vykĺza z náručia niekdajšie diery po bývalom krúžení
hovorím o hlbinách ktoré milovala ondine
hovorím hlasným hlasom a plynulo troma jazykmi
poďme na chvíľku predstierať že žijeme ako ľudia
aby som si to mohol pamätať
čo je to za silu ktorá z nás odtŕha lupene akoby rátala či ju milujeme alebo nie
mojej pomste nič neujde
už sem viac neprídem
už sa viac nevrátim
rozum ma núti dívať sa na hmlistú krajinu pred sebou cez prsty
pozerať na stromy v údolí na ohromnú pustatinu a zázraky geometrie
spusti sme ako ospalé slepé kamene
spustli sme ako ohniská nad ránom keď už spia všetci priatelia všetky piesne sú dospievané a spánok snáď blúdi v korunách stromov či nad nimi
stačí pár mokrých úderov jazyka a odrazu vyzerá každé obdobie ako zbavené krvi a vône
rozhovor hluchých a zástup slepcov
neuskutočnené odchody
neuskutočnené návraty takýto život žijeme
už sem viac nepôjdem nie je tu o čo stáť
tamto sú hory a za nimi obzory ktoré nevidíme
je to snáď vietor kto roztrhal moje telo na kusy a rozvešal moje mäso po kroví
sú to snáď vody riek čo mi stekajú až na krk po líci
zajtra ma zobudia nové osudy
zajtra ma odvedú nové dôvody
bude to dobrý prach ktorý si zmyjem z nôh hneď ako na teba zabudnem
som vzácna chvíľa a vzácna kvetina
myslieť neznamená konať
konať neznamená pôsobiť
začíname nové veci odsúdené na zánik
v noci z 22. na 23. februára ma pripravili o ilúzie
kde sa mám dovolať spravodlivosti a čo v tejto chvíli to slovo môže znamenať
bol spáchaný zločin
bol spáchaný na mne
a čo je najhoršie
spáchal ho niekto koho som miloval
koho som bol ochotný milovať
a čo je najhoršie
koho som stále ochotný milovať
sme ako letiace mŕtve vtáky a mohutné tiahnuce oblaky
čakáme čo z koho kedy zaprší
snáď aby sme v tom našli šťastie
snáď aby sme v tom našli niečo skutočné
môžem sa premeniť na spokojnosť
môžem stať aj čakaním
môžem sa urobiť zmierením
môžem sa urobiť pokorou
všetko o čom sme hovorili tak dávno že je ťažké si na to spomínať boli možnosti
vtedy sa dalo všetko dalo sa milovať pretože láska nebola skutočná
bola nádhernou predstavou a vyhliadkou na dobré a bohaté obdobie
veľa si plakal a hovoril
veľa si plakal a hovoril a triasol sa a bol
a ja som iba bol bol som ako som teraz a ako budem najbližších niekoľko iných dní
možno sa raz niekde inde a s láskou narodím
možno sa odovzdám moru alebo náboženstvu
možno to všetko urobím
kým sa zas znova nevrátim keď snáď raz v ulici nad ránom uvidím lietať čajky blízko okien na ktoré si spomeniem aj keď si nebudem chcieť spomenúť
za cieľ sme si dali šťastie a z plynutia spravili trvanie
s nadšenia spravili zmierenie s očakávania skutočnosť
čím ale prosím povedz mi nahradíme koniec keď bude reálny
či novým začiatkom
či tichým trápením
či dýchaním z plných pľúc
či možno núteným úsmevom
až zo seba zhodíš bremeno mňa
som si istý že príde niečo nečakané
čierne svitanie skutočné čierne a nádherné
až so seba zhodím bremeno teba
bude to pre more neznáme prístavy a slnko na nekonečnej oblohe
bude to pre novú záplatu čiernoty v ktorej sa oplatí hľadať udalosti
udalosti ktoré by sme vyhlásili za zmysel života
až kým sa aj tie nestratia

napísanísané:: 25.2.2007

prečítalo:: 1024 ludí