k6.sk - literárny server

Tá noc. Proste sa nemala stať!
Bolo tretí január a vonku nesnežilo. Čakal ma. Rodičom som povedala, že spím u kamarátky. Klasika.
Chodili sme spolu asi mesiac, ale poznali sme sa už veľmi dlho. Zen mi bol vždy niekto viac ako len kamarát. No žila som v presvedčení, že uňho nemám žiadnu šancu. A potom sa „zhodou okolností“ prihodilo pár vecí a nasledoval klišé happy end- boli sme spolu. Príbeh ako z rozprávky a ja som bola veľmi šťastná. On tiež.
No tak teda... Čakal ma. Prišla som k nemu, pozerali sme film, niečo sme si uvarili a potom.....Bolo treba ísť spať. Nie- ísť sa vyspať!
Stalo sa to druhé.
Odvtedy prešiel asi mesiac. Náš vzťah zovšednel. Niežeby som sa so Zenom nudila, len sme si boli zrazu akísi cudzí. Pocity z osudnej noci už museli vyprchať, tak neviem, kde bol problém.
Nechceli sme sa vzdať jeden druhého. Nikto to nechcel. Ibaže naše hádky začali naberať vyčítavý charakter a vôbec sa nekončili uzmierovaním sa. Noc sa nespomínala. Hoci bola krásna, stala sa skoro. Asi nás k sebe veľmi pripútala. Teraz sme boli zviazaní a každý z nás sa snažil oslobodiť od toho druhého.


Už som nevládala plakať, zachraňovať to a snažiť sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Celú ma to ničilo. Vo vnútri vrela sopka, ktorá nechcela vybuchnúť. A láva mala len podobu obyčajných sĺz.

Stavila som na umenie. Nech fantázia vynesie zo mňa tú zlobu. Začala som modelovať. Hlinené misky, svietniky a rôzne figúrky. Rastliny. Kaktus. Na ten som bola hrdá, pretože sa mi vydaril.
Čiastočne mi to pomáhalo. Objavila som v tom určitú ventiláciu svojich problémov a začala som byť spokojná. Dokonca mi už chýbal Zen. Nechcela som sa s ním viac hádať a želala som si, aby to všetko bolo po starom. Aby sme zabudli, aby sme šli ďalej aj napriek tomu, čo sa stalo.
Dni ubiehali a prišiel Valentín. Mne bolo z toho sviatku zle, no zároveň som snívala o tom, že pri dverách zazvoní Zen s nejakým trápnym červeným gýčom a s ružami v ruke.
Asi som pozerala priveľa filmov, lebo nezazvonil. V reálnom živote ľudia rovnako nesnívajú.


No šestnásteho zazvonil. Mal kvety, ale boli to tulipány a v rukách nič červené. Vďaka bohu! Zavolal ma von, pretože rodičia boli doma. A tak sme stáli na dvore, v tme.

-„To je pre teba. Viem, že neznášaš ruže,“ podal mi kvety a usmial sa.
-„Ďakujem, to je od teba milé,“ usmiala som sa.
-„A prišiel som dnes, lebo Valentína neuznávaš,“ teraz sa široko usmial.
-„Som rada, že sa pamätáš,“ podišla som bližšie a nesmelo ho objala. Pritisol ma k sebe a potom mi pozrel do očí: „Mia, chýbala si mi. Som rád, že som s tebou.“
-„Aj mne bolo smutno.“ Dala som mu pusu. „Počkaj, tiež pre teba ničo mám,“ vybehla som do izby a vzala najkrajšiu hlinenú sošku. Kaktus. Zbehla som naspäť dolu a von. Podala som mu ju. „To som urobila pre teba.“
-„Vďaka?,“ pozrel na ňu veľmi zvláštne, ale aj tak mi dal pusu.
-„Páči sa ti?,“ bola som nadmieru spokojná so svojím výtvorom. No keď som pozrela do jeho očí, došlo mi!
-„Ty si robíš srandu, že?,“ pomaličky sa v ňom hromadil hnev.
Do riti! Doteraz som si stála na kábli!
-„Mia, čo to má znamenať?! Čo tým chceš povedať?! Čo?!“
-„Zen, nechaj ma vysvetliť ....“
-„Myslíš si, že som debil?!,“ zúril. Doslova.
Takže... Raz som mu povedala, že kaktusy nenávidím. Že svojím zovňajškom odpudzujú ľudské dotyky. A dotyky vôbec. Že sa o nich ani nemusíme starať a žijú.
-„Jasné, chápem! Teraz sa mi snažíš darovať ten hnus z tvojej duše?!“
-„Ale Zen....“
-„Buď ticho! Myslíš, že som si nevšimol tvoje slzy? A keď už neboli, tak si mala hlinu za nechtami. Viem, kde odišla tvoja bolesť! A teraz mi ju dávaš? Načo?!“
-„Je mi ľúto, že to chápeš práve takto. Nedala som ti ho s úmyslom ukázať ti, čo prežívam,“ slzy mi tiekli o dušu. No on ma nepočúval. Teda, aspoň sa mi to nezdalo.
-„Chceš vidieť moju bolesť?! Chceš?!... Keby som ti ju potreboval vyťahovať na oči, tak tu ležíš v kaluži krvi! Toto je moja bolesť! No ja som ju prekonal. Viem ju totiž ovládať!“
Došli mi nervy. „Fajn! Tak ma zabi! Znič všetkú bolesť! Aj tú moju! A majme konečne šťastný vzťah!“
-„Okej,“ a kaktus hodil o zem. Moja bolesť mala teraz stovky rôznych podôb. Ale už nebola veľká a tobôž nie silná, zničujúca.
-„Si spokojná??!“
-„Áno, poď ku mne,“ približovala som sa k nemu.
-„Nie. Vieš čo? Celý náš vzťah bol jedna veľká bolesť! Stačí, že krotím tú svoju, takže nepotrebujem, aby si mi predkladala tú tvoju! Už nie! Nechcem mať na svedomí vzostupy a pády tvojej duše! Je toho na mňa priveľa!“ Nevládal.
-„Tak čo teda navrhuješ?,“ strach... Mala som strach. Bol veľký. Väčší ako bolesť.
-„Mia, ľúbil som ťa, no je koniec.“ Pohladkal ma po líci.
-„Nie, Zen, toto mi nerob,“ plakala som.
Odišiel. Padla som na kolená. Medzi moje roztrúsené črepy bolesti. Slzy. Myslela som, že sa jej zbavím, no zase sme spolu.