O izbe, v ktorej...
autor:: Koska N.
rubrika:: poviedky
Spánok
Bol to byt ako izba.
zzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz Na mieste M poletovala mucha. Videla ma.
Videla som ju ako odtláča kreslo do stredu izby, pod najväčší zdroj svetla. Tepla a smrti.
zzzzzzzzzzzzzzzzzzz Tlačila sa na studený drsný strop, nerytmicky dookola, naozaj neviem, o čo jej šlo.
Včera skončila na strane 122. Vykladá si nohy na taburetku, podľa zodratej látky sa dá ľahko určiť ich rituálna poloha. Celá sa vsúva pod bledomodrú deku s obrovskou hlavou psa a na pravú stranu si kladie čaj. Podľa obitého uška a šedozeleného nánosu sa dá ľahko určiť identita tejto rituálnej šálky. Kedysi si púšťala hudbu. Teraz si púšťa muchu. Sedím na posteli. Vidím jej zátylok pokrytý riedkymi prvovýhonkami vlasov, tenké farebné sponky sa vytrvalo kĺžu čiernym svahom, špehujem ju cez dierku na tričku. Potom vidím len psiu papuľu opretú o jej kolená a muchu. Rušia ma, tie dve. Zaspávam a vstávam. Snažím sa dostať ich von. V izbe zhasnem, zapálim na chodbe. Tento typ múch vraj ide za svetlom.
„Nevidíš, že čítam?“
„To ti vôbec nevadí?“
„Čo “
Zhasínam na chodbe, mucha sa v polke cesty obracia a sadá si k nej. Ona sa vracia k strane 125.
Nástojčivosť muchy je neznesiteľná. zzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz.
Asi prebudila tú moju. zzz zzz zzz zzz zzz zzz zzz zzz.
„Prosím ťa, otoč sa na bok.“ Nereagoval. Vstala som, aj tak mi už tŕpla noha, netuším prečo sa jej to stáva, ale štve ma to. Vyzerá ako na pitevnom stole, keď spí.
„Kocúr, zvrtni sa na bok. Mňau. Chrápeš, trošku ma to ruší.“
Neznášam keď mňauká. Inštinktívne som sa dotkol jej ruky na mojom pleci. Kde mám plece? Chvíľu mi trvalo, kým som sa našiel v posteli, potom som pochopil, tak ako zakaždým, keď na mňa siahne, že má obrovské ruky. Zahatala mi cestu k plecu. Keď ma vyzlieka, mám ju pred očami ako veľkého pavúka, vždy sa rozprestrie na bruchu, putuje nadol, pletie siete. Lepkavé. Ale aj tak neznášam, keď na mňa mňauká. Prehodil som si vankúš cez hlavu s odhodlaním odseknúť v spánku muche krídla. Podľa šuchotania som vedel, že si sadá späť do kresla. V tomto období je u nás zima. Vtedy sú zvuky v izbe vlhké.
Ak padnem do čaju je po mne.
Ak padne dnes v noci ku mne, nebudem vedieť, ktoré z ôsmich očí na mňa hľadí.
„Budeš ešte dlho?“
„Neviem, ešte sa mi nechce späť.“
„Dobre, ako chceš.“
Opäť tŕpne. Skúsim zmeniť polohu.
Nachvíľu prestáva čítať. Sadám si. Vstáva a so šálkou čaju sa prechádza po izbe. Od skrini k oknu.
Mesiačisko veliký, zas sa mi budú snívať hlúposti. Každá hrdinka má vnútorný monológ. Hezké, hezké, táram. Zajtra nesmiem zabudnúť vyzdvihnúť Jerzyho. Chladne mi v šálke, chladne mi v hlávke... bože, on už zase pochrapkáva. Nie, nie ako na pitevnom stole. Teraz vyzerá ako hnedý struk fazule. V duchu si obkresľujem jeho kľúčnu kosť. Náš hosť má toho dosť.
Položila šálku na okennú parapetu. Strčila si ruku pod tričko, kdesi za chrbát, Napla sa. Po chvíľke sa uvoľnila a vyzliekla zo seba dve vrstvy. Jedna vyzerala ako veľké čierne oči. S tykadlami či čímsi takým. Bola takmer nahá. Mala farbu karamelu, ale nevoňala tak. Všetko robila pomaly. Sponky letargicky hrkotali na nočnom stolíku. Otvorila a zatvorila zásuvku. Vkotúľala sa pod bielu perinu, začala sa topiť a rozvoniavať. Ako karamel. Záhyby periny ju obkreslili a dýchali. Hore, dolu, hore, dolu. Vlasy padali do úst, na koberec do čaju na okne. Len tam nepadnúť.
Prijal som jej stehno, krídla, nočné zzzzzzzzzzzámery. Už neplietla, už trepotala. Šúpala ma. Išla zúfalo za svetlom tam dole, na prízemí, kde dnes večer ako každú sobotu, pán T. hrá s kamarátmi a psami svojich kamarátov mariáš.
V izbe bolo zzzzzzzzzzima. Tak som ho vzala za ruku a odletela som. Zajtra ráno budem už späť.
Bol to byt ako izba.
zzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz Na mieste M poletovala mucha. Videla ma.
Videla som ju ako odtláča kreslo do stredu izby, pod najväčší zdroj svetla. Tepla a smrti.
zzzzzzzzzzzzzzzzzzz Tlačila sa na studený drsný strop, nerytmicky dookola, naozaj neviem, o čo jej šlo.
Včera skončila na strane 122. Vykladá si nohy na taburetku, podľa zodratej látky sa dá ľahko určiť ich rituálna poloha. Celá sa vsúva pod bledomodrú deku s obrovskou hlavou psa a na pravú stranu si kladie čaj. Podľa obitého uška a šedozeleného nánosu sa dá ľahko určiť identita tejto rituálnej šálky. Kedysi si púšťala hudbu. Teraz si púšťa muchu. Sedím na posteli. Vidím jej zátylok pokrytý riedkymi prvovýhonkami vlasov, tenké farebné sponky sa vytrvalo kĺžu čiernym svahom, špehujem ju cez dierku na tričku. Potom vidím len psiu papuľu opretú o jej kolená a muchu. Rušia ma, tie dve. Zaspávam a vstávam. Snažím sa dostať ich von. V izbe zhasnem, zapálim na chodbe. Tento typ múch vraj ide za svetlom.
„Nevidíš, že čítam?“
„To ti vôbec nevadí?“
„Čo “
Zhasínam na chodbe, mucha sa v polke cesty obracia a sadá si k nej. Ona sa vracia k strane 125.
Nástojčivosť muchy je neznesiteľná. zzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz.
Asi prebudila tú moju. zzz zzz zzz zzz zzz zzz zzz zzz.
„Prosím ťa, otoč sa na bok.“ Nereagoval. Vstala som, aj tak mi už tŕpla noha, netuším prečo sa jej to stáva, ale štve ma to. Vyzerá ako na pitevnom stole, keď spí.
„Kocúr, zvrtni sa na bok. Mňau. Chrápeš, trošku ma to ruší.“
Neznášam keď mňauká. Inštinktívne som sa dotkol jej ruky na mojom pleci. Kde mám plece? Chvíľu mi trvalo, kým som sa našiel v posteli, potom som pochopil, tak ako zakaždým, keď na mňa siahne, že má obrovské ruky. Zahatala mi cestu k plecu. Keď ma vyzlieka, mám ju pred očami ako veľkého pavúka, vždy sa rozprestrie na bruchu, putuje nadol, pletie siete. Lepkavé. Ale aj tak neznášam, keď na mňa mňauká. Prehodil som si vankúš cez hlavu s odhodlaním odseknúť v spánku muche krídla. Podľa šuchotania som vedel, že si sadá späť do kresla. V tomto období je u nás zima. Vtedy sú zvuky v izbe vlhké.
Ak padnem do čaju je po mne.
Ak padne dnes v noci ku mne, nebudem vedieť, ktoré z ôsmich očí na mňa hľadí.
„Budeš ešte dlho?“
„Neviem, ešte sa mi nechce späť.“
„Dobre, ako chceš.“
Opäť tŕpne. Skúsim zmeniť polohu.
Nachvíľu prestáva čítať. Sadám si. Vstáva a so šálkou čaju sa prechádza po izbe. Od skrini k oknu.
Mesiačisko veliký, zas sa mi budú snívať hlúposti. Každá hrdinka má vnútorný monológ. Hezké, hezké, táram. Zajtra nesmiem zabudnúť vyzdvihnúť Jerzyho. Chladne mi v šálke, chladne mi v hlávke... bože, on už zase pochrapkáva. Nie, nie ako na pitevnom stole. Teraz vyzerá ako hnedý struk fazule. V duchu si obkresľujem jeho kľúčnu kosť. Náš hosť má toho dosť.
Položila šálku na okennú parapetu. Strčila si ruku pod tričko, kdesi za chrbát, Napla sa. Po chvíľke sa uvoľnila a vyzliekla zo seba dve vrstvy. Jedna vyzerala ako veľké čierne oči. S tykadlami či čímsi takým. Bola takmer nahá. Mala farbu karamelu, ale nevoňala tak. Všetko robila pomaly. Sponky letargicky hrkotali na nočnom stolíku. Otvorila a zatvorila zásuvku. Vkotúľala sa pod bielu perinu, začala sa topiť a rozvoniavať. Ako karamel. Záhyby periny ju obkreslili a dýchali. Hore, dolu, hore, dolu. Vlasy padali do úst, na koberec do čaju na okne. Len tam nepadnúť.
Prijal som jej stehno, krídla, nočné zzzzzzzzzzzámery. Už neplietla, už trepotala. Šúpala ma. Išla zúfalo za svetlom tam dole, na prízemí, kde dnes večer ako každú sobotu, pán T. hrá s kamarátmi a psami svojich kamarátov mariáš.
V izbe bolo zzzzzzzzzzima. Tak som ho vzala za ruku a odletela som. Zajtra ráno budem už späť.
napísanísané:: 15.2.2007
prečítalo:: 1245 ludí