k6.sk - literárny server

Žijem v opustenom dome a nikdy z neho nevychádzam. Nikdy. Vonku je smrť, čaká tam na mňa. Zmocnila by sa ma len čo by som na milimeter otvoril okno, či vykukol spoza dverí. Občas ju i zazriem. Čierny zhrbený obrys zahalený tieňmi okolia, zákerne sa blížiaca a nenápadne sa skrývajúca. Raz ju zbadám náhodne, inokedy až po dlhých hodinách hľadenia a pozorovania cez okno. Snaží sa o nenápadnosť, ale ja som ju už prekukol. Občas je i nedočkavá. Prasknú jej nervy a netrpezlivo mi zabúcha na dvere, aby som jej prišiel otvoriť. Myslí si, že som naivný a skočím do jej lacnej pasce. Ale mýli sa. Keď mi zaklope na dvere, ja vybehnem hore na poschodie a skryjem sa pod posteľ. Srdce mi divo búši, celý sa trasiem a ona mi ešte hodnú chvíľu búcha na dvere. Napokon to ale vzdá a ja vyleziem spod postele. Aj teraz ju cez okno pozorujem. Skrýva sa v tieni susedovej záhrady, čiernejšia ako noc. Hľadíme na seba a prostredníctvom pohľadov si meriame svoju silu. Snažím sa jej vysvetliť, že ma nikdy nedostane, lebo ja nikdy neotvorím dvere domu a ona sa ku mne nebude mať ako dostať. Myslím, že v hĺbke duše to začína chápať a čoskoro tento márny boj vzdá. Musí to vzdať.