k6.sk - literárny server

V ulici každým krokom striasam pohľady, rúcam, každým krokom zakopnem, zneistiem. Tvár sa mi rozťahuje, obaľuje moju krehkosť. Gravitácia. Idem a dýcham do rytmu slúchadiel, podľa ozveny cudzích šlapají, neodvážim sa vybočiť zalapať po horúcom nádychu. Stretávam Jana, má stále rovnako väčšiu a teplú ruku, až je to príjemné. Pýta sa ako naši, že čo doma. " Už sa navzájom vyčerpali, ticho a kľud," vravím, ani sama neviem, nakoľko mám pravdu. Ale niekde tam to je. Nepoužívam priamu reč, nedívam sa do očí. Tiež je niekto, koho nemôžem nikdy mať, iba taký celkom cudzí svet nejakej inej. Vždy. Tiež ma videl malú, ešte čerstvú a nahú, preto je v tom toľko opatrna. Prejdeme na niečo iné, tam kde sa nezraníme. Už nehovoríme o rodičoch ani o deťoch. Z tých svojich hrejivo umeleckých rúk mi ponúka čaj, tak typicko, celkom klasicky zázvorový. (Ľudia sa nemenia, riadia sa starým zákonom.) Nie, odpoviem, akoby som k tebe mohla ešte niečo cítiť...Viem, že by som vedela, musím ťa stále stretávať, aj keď si už celý za mnou. Nie je v tom vôbec nič, len to čo si myslím, že si on o mne myslí, len to čo si on o mne vymyslí. Ako ostatní. V tom som celá ja, nechám vás, milí moji, zobrať si čo len chcete (nemám to), čo si predstavíte, v tom som pre vás všetko. Som ich nenahraditeľná idea, ľúbia ju, ma. Dnes som zázvor, vidno mi to na očiach. Aj ona to vidí, jeho Zdenka, ako prichádza, je dnes kučeravá. (ach. po čase to prináša isté asociacie, volajme ich spomienky) Správame sa k sebe ako muži, hoci sa mi páči jej oblečenie. Ona sa na mňa usmieva. Som čosi ako žiačka, novicka ich skvelého života. Vstávam no zdá sa mi že sa nechávam na lavičke, jazyk prilepený k zázvorovej termoske, odtŕham sa. Niekedy celkom presne poznám svoje šialenstvo, chladné a tiché, čiernobiely chaos hlasov, ako muž na Mesiaci. Niekedy to vidím, požieraná širokým rovným chrupom genetického fondu, zdedená záľuba, rodina o ktorej nepočúvam. Časť čo sa vo mne chce prebiť na povrch. Ktosi zavretý v blázninci. Čo mi nepovedali sa vo mne vybíja, chcem sa zoznámiť. Mŕtve dieťa a iné zatvorené dvere. Ostatné rodiny majú vyhnaných diablov, celkom naozaj a verejne. To my nevieme.
Už je to iná ulica a iné poschodia. Ako zvláštna ulita, v každom záhybe sedí dôchodca alebo iný brigádnik. Galéria? Panoptikum zbytočnosti. S L. sa absurdne smejeme a tvárime vážne ak uznáme za vhodné, pomalým krokom stúpame najvyššie. " Kastrát," zhŕňa L. Moja fantázia spriada príbehy o utiahnutom chlapcovi v bielom čo miluje len matku a všetky svoje túžby vyprskol do farieb ... Nuž ale je to pekné, prepálené postavy, až na tie prázdne plátna genitálii, je nám to blízke. Áno, krása spočíva vo vzdialenosti, len sa bližšie pozri ... Vonku je teplo, rozťahujem si šál, odhŕňam vlasy a vystavujem hrudné kosti chladu, zhlboka vdychujú. L. zase vyťahuje tému čo z nás bude. Bez chuti a bez vzdelania, po dvoch rokoch strávených s pivom v stoke, cítime, starneme, rok po roku to prechádza a stretov je čoraz menej. Origami nudy. Chýba nám totalita, absolutny plán. Nebudeme maľovať pre iných a upevňovať už urobené..zostaneme len tak vo vzduchoprázdne. Vídím to, ona chce niečo viac. To čo chcem ja som ešte nevidela ponúkať.
Skláňam sa k večeru a k vlastným nohám, čakajú tam šelmy, zvieratá plné hltavej lásky. Mačky. Vymieňam misky a vetrám, myslím pri tom na hudbu. Pravidelne udiera, ako tisícky, tisíce mojich prstov na zábradlí, ten zvuk sa rozteká. Balím sa do kapucne a utekám, navzdory dažďu, hore schodmi, doprava, ešte schody a veľkým vysvieteným oblúkom k pošte sálajúcej ľudským teplom. Prsty sa mi chvejú, viem že to cítia, akoby sme sa všetci v kruhu držali za ruky, posielame si elektrinu, celkom bez známok. Mám chuť podpáliť si ruky a otlačiť ich do tvárí. Ale utekám, za Viliamom, ktorého ozaj nemôžem, ale občas sa potrebujeme. Mal byť doktor no styk s ním nelieči. Je veľká, chladne biela chladnička, mi neprestajne pricvikáva prsty do dverí...za čo? Z ruky do ruky a už ho striasam, utekám späť, trieštim sa o chodník spolu s kvapkami. Krvácam, posledný čas si rozžúvavam peru, sťahujem sa z kože. Dokazujem ti. Vidíš, nič za tými slovami nie je - iba koža a krv, mäso ako každé iné.