k6.sk - literárny server

Dunčo je náš pes. Ja som ho najprv vôbec nechcel, dostali sme ho na jedny Vianoce, lebo brat si ho strašne želal. Nemal som rád psy, stále iba jedia, brechajú, kakajú a spia. A navyše som sa ich hrozne bál.
Po týždni som zistil, že Dunčo mi neublíži. Prestal som sa v jeho blízkosti strachovať a občas som sa s ním aj zahral alebo mu dal najesť. Potom ma rodičia donútili s ním ísť aj von, čo by som počas prvých dní zásadne odmietol, ale vtedy mi to už nevadilo.
Ako som ho venčil, stretli sme môjho spolužiaka Mareka. Opäť som sa vyľakal, lebo Marek bol bitkár. Zvykol biť celú triedu. Keď sa ku mne približoval, myslel som, že ma zmláti.
- Dobrý pes, - povedal namiesto buchnátu.
Dunčo akoby rozumel jeho slovám a na ich potvrdenie zabrechal.
- Môžem sa ho dotknúť?
Váhal som, ale nakoniec som privolil. Inak by ma bol neskôr v škole zmlátil a navyše sa zdalo, že Dunčo sa s ním chcel hrať.
Odvtedy som bol s Marekom kamarát. Často k nám chodil a hrávali sme sa s Dunčom. Keď som si už bol istý, že ma za tú otázku nezbije, spýtal som sa ho: - Prečo biješ našich spolužiakov?
- Lebo sú malí.
Ako čas ďalej plynul, všimol som si, že ich bije čoraz menej, až ich prestal mlátiť úplne. Nikdy som to predtým nespomenul, ale tešilo ma to. Možno to bolo kvôli Dunčovi, no možno iba zostarol a prestalo ho to baviť. Môj brat Lukáš sa už z Dunča dlho neteší, asi ho ani nemá rád. Nechce s ním chodiť von ani sa oňho starať, a tak s ním ja musím chodiť každý deň von. Ak nechcem, aby nám ho rodičia zobrali. Niekedy, keď nemám čas, mi to aj vadí, ale nesťažujem sa.
Myslím, že z rodiny má Dunčo najradšej mňa, veď sa s ním aj najčastejšie hrávam a najviac sa oňho starám.
Keď si spomeniem, ako som ho spočiatku nechcel, nemôžem tomu veriť. Život bez neho si dnes už sotva viem predstaviť.