Deň II.

autor:: Koska N.

rubrika:: poezia

Muž v byte nado mnou
mal podlahu plnú zámotkov vlasov
Jeho chudé slová
vŕzgali pod večerom
Každú chvíľu niekam strácal kľúče
potom nenútene spával pred našimi dverami
na rohožke
slušne v prenatálnej póze skrehnutých končatín
To telo ma vyvlieklo von
nasypať mu trochu horúcej vanilky z našej kuchyne
Škrabal ostrými nechtami alebo riasami
už si nepamätám ten šepot,
na kľučky
Zvrchu snežil, pršal
keď prišla jeseň
padal
Mal tam hore plné vedrá hmly
pľul, zväčša kašľal a kričal
tak zúfalo až to nik nepočul
Jeho pot presssakoval cez steny
Jedol, zvracal a potom sa vysilený
vracal nakŕmiť svoje ústa
deravé od prázdna
Muž v byte nado mnou
Prisahala by som, že si tam hore ustlal hrob
zo sáčkov zázračných polievok
z potrhaných záclon, obliečok
z brúch akvárijných rybičiek, čo sa mu
neprestajne plieskali o sklo
a raz ich arogantne otrčili hore... Bohu
a zo starých listov, čo nám kradol zo schránok
kovových ulít súkromia
Nikdy nechcel požičať trochu oleja
Myslím, že mal odpor k jednoduchosti deja
tak radšej žobral na príjazdových cestách
Aké dospelé...
Asi málo zaspával.
Neviem, kde je teraz
Máme novú rohožku
chrómové kľučky
vanilku v podnebí, bolesť v podbruší
a zlosť na dve ruky môjho vedomia
Bez svedomia vylievam zo šálok slané vodné skupenstvá
s červenkastou príchuťou
lebo zo stropu nám niekto kvapká
do rohu, vedľa stolnej lampy
vzruch izby, každý moment po výdychu
a znova & stále
a vonku nesneží...

napísanísané:: 1.2.2007

prečítalo:: 832 ludí