pia-so-ne
autor:: deep river
rubrika:: poviedky
piatok
Už tretí deň ležím. Pozerám pred seba a postupne si vychutnávam všetky svoje smútky. Teraz mám na to čas, obzerať si ich, ovoniavať, noriť do nich dlane ako do nádoby s krupicou.
Sú to roky, čo chcem celé vnútro vyvracať a potom so slzami preberať každý záhyb citu, ktorý som za ten čas pochovala. A potom už dýchať iba prírodu. Vystlať sa trávou a machom.
Priznám sa: Bojím sa dotykov, lebo by ma mohli ukázať nahú, túžiacu po presne mierených bozkoch. Rozmýšľam nad tým v noci keď nemôžem spať. Nespať je ako byť jediná na svete. Niekedy si želám, aby to trvalo navždy. Tieto slová ma rozplakali.
Denne chodím električkou. Večer je to najhoršie. Vtedy patrím len svojej farebnej sedačke. Aspoň sa snažím. No aj tak nás všetkých niečo spája. Vezieme sa zabudnúť a ukryť každý do svojej postele. Celé to do rána prečkať.
Najviac ma trápi osamelosť. Je to ako by som ju nosila stále so sebou. Aj keď mám rýchly krok a úsmev a priateľov, stále ma pokrýva, svrbí ma na koži, nedovolí mi pripútať sa nikam a k nikomu.
Mateja som nevidela dlhý čas. Skôr to bolí, ako teší. Ale s ním by som sa udusila. Ešte viac sa bála ľudí, jeho pohľadov a hrozby, že by som znova upadla do sebaľútosti a všetko stratila.
sobota
POTREBUJEM lásku. Niekoho, kto ma bude stále hľadať a hovoriť mi ako ma má rád. Ráno, ďalšie ráno a ďalšie ráno. Časom by som sa možno naučila žiť bez toho, no teraz to ešte nejde. Som príliš smutná.
Chcem ľúbiť Jonáša, lebo ho nepoznám. Je malý a má rád rastliny. Nikdy mu nevidím do očí. To ma láka. Milovať sa s ním v tráve ešte skôr ako ho spoznám.
V piatok sa ma Adam na zastávke spýtal, prečo vlastne my dvaja niesme spolu.
Pretože ma nepoznáš a ani ti nedovolím spoznať ma. Pretože niesi dosť silný na to, aby si zvládol vidieť všetko čo mám v sebe. Nechcem s tebou ráno sedieť v tráve a poobede piť čaj z malých šálok.
Adamovi som nepovedala nič. Celý večer ma držal za ruku, ale obaja sme vedeli, že len na chvíľu spájame svoju osamelosť. Sebecké dotyky.
nedeľa
Nenávidím sestru. Hanbím sa za to, ale pomáha mi to sústrediť hnev do jednej nádoby. Aj keď som s ňou už dlho nehovorila, som si istá, že je to tak.
Okúpala som sa. Pod vodou myšlienky zjemnejú a stanú sa len drobným kolísavým planktonom v hlave. Vyžívam sa v silnom pocite samoty, v potrebe nikomu o tom nepovedať ani slovo. Znie to smiešne, ale mňa to desí.
Že sa možno časom vzdialim všetkým čo ešte
vedia
moje
meno.
napísanísané:: 22.1.2007
prečítalo:: 1735 ludí