otvorené dvere

autor:: subterranean

rubrika:: rozpravky






V tých izbách je všetko, čo som mala byť, keby som len trochu chcela, keby som vedela... Ľudia, ktorých tak poznám a oni nevedia kto som, lebo im tam nepatrím. Pozorujem. Romana, Pavka, Andrej, Achiles a Erika a dokonca aj chlapec z kapely (neviem, čo tam robí, ale tvári sa ako doma, rovnako ako ja, keď sme sa mu nakvartírovali do šatne, dávno, na Lúkach). Na stenách sú obrázky, vôbec nie pekné, ale dobré hoci niekde vzadu viem, že nie sú (pozerá na ne teta a pán v čiernych prúžkovaných oblekoch a s prospektami). Aj video aj hudba aj srandy čo si môžem ohmatkať, aj vtipné kecy čo s tým nemajú nič spoločné, ale som z nich menej unavená. Rozťahujem sa po schodoch, volám že poďte som hladná. To je všetko. Moja úprimnosť je ozvenou hystérie. Preto nie som tam, ale tu. Je to dobré, lebo nebo je pravidelne krásne každý deň, stále inak, núti ma nestarať sa, povoľuje nebyť, iba hľadieť, tešiť sa, akoby viac nebolo treba. Súhlasím.
Večer sa rozbieham, do troch strán, trojuholním, preto ťa stretávam. Rovnako ako predtým jeho, ju a ešte potom iných. Keď to potrebujem, mám chuť objímať, len preto, že ste prišli, keď som si to sľúbila. Pravé chvíle. Cítim sa len ako niekým položená, usadená vedľa teba, si tu posedím, splníme sa, nepovieme nič a zbohom. Kým si ťa zase nesľúbim...
Mám radosť, pocit, že po dlhej dobe sa veci stávajú. Lucia má dnes dieťa s akýmsi šialeným menom, mama sa vracia k tomu slobodnému. Zdá sa, že šťastie sa môže volať hocijak. Viac nepotrebujem, všetci mi to hovoria, viac nie, len sa podeliť. Je to nečakané, suché chodníky a blato riek čo sa lepí na päty. Mám už jar, som blatom a lístím premaľované ticho. Na hladine, je absolútna, všetko krásne vidím. Obloha je pravidelne nádherná, čo má zmysel, visím na ňom a bez neho sa strácam, zosúvam sa na koberec medzi stôl a posteľ, tam kde mám hudbu. Ale v ránach sa budím celá a pripravená, stretávam ľudí, na chvíľu sa ich dotýkam, je to jasné.
Len to, čo ma sprevádza celú cestu, to bolí. Je to izba terpentínu a namiešanej sýtosti, zotreté povrchy a prázdno, čosi čo som si márne sľúbila. Nedodržím slovo, už ich ani neviem použiť. To je to, čo zostáva ležať, porazené na chrbte, s nafúknutým bruchom ako ilúziou zrenia, ale hnijem. Oni všetci to vidia, vedia, tiež to robia ale to aj znášajú. Pracujú, vyvíjajú aktivitu, rodia. Ja sa bojím. Boj ktorý je večne mnou. Preto tam nikdy nepôjdem, neukážem sa im, nepridám. Do domu na kopci so schodami a oranžovým obalom, nepôjdem tam, hoci sa mi páči. Tí trolejbusoví ľudia sú celkom iní a hovoria za všetko. Tak.
Pomaly to zapadá, vidím, ako ti to napíšem, láskyplne, ale tvrdo, inak to neprečítaš, odľahčím to, nech toho je čo najviac. Nech ťa konečne uvidím. Lebo odpovedá sa len na úsmev, na zdvorilú otázku. Viac nekričím, nenadávam, používam slovo klamať a pokaziť a občas aj dostať hubovú polievku namiesto tých ostatných. Aké je všetko jednoduché. Takto by mala vyzerať krása, viem to. Raz, už čoskoro, budem krásna. Zatiaľ mám tajomstvo (mám sa rada a dúfam, že kým ma to prejde niekto sa pridá...)

napísanísané:: 20.1.2007

prečítalo:: 1349 ludí