M.B.

autor:: arthur_dent

rubrika:: poezia

Sedia si tam a čítajú Hemingwaya,
maľujú si lesk na ústa a oči na zeleno,
rozprávajú sa o zmysle života.
Vo vlasoch majú oceán za čias,
keď nemal ešte koniec a
niekto je slepý. Vraj to sú všetko
nezmysly, keď tvrdím, že je to
úplne o inom.

Na dostihoch sú kone bité,
v rýchlovlakoch dochádza k znásilneniam,
ruže bodajú, snár je brak,
biblia a korán hovoria o tom istom
a ty hovoríš ako sa máš,
čo robíš, keď nespíš,
prečo nesnívaš a
máš vety plné irónie.

Na konároch sedia nahí blázni –
búria sa proti bláznom, ktorí sedia
o pár konárov vyššie.

Všetky myšlienky mi blúdia jedným
neprebádaným smerom. Do stôk,
na námestia plných mlčania,
do izieb páchnucich po bezsenných nociach,
k brehom mŕtvych morí,
záhonu jarných prvosienok,
írskym huslistom so životom v strunách a
prvým stránkam prečítaných kníh.
K nostalgii zívajúcou nad kôpkou popadaného
lístia zosnulých včerajškov.

Tak hovor o pocitoch. Temných uliciach
veľkomiest. Pádoch z výšok. Tichosti rýb
a vzdialenosti medzi nami a tamtou hviezdou.
O tom čo sme a čo sme boli. Nástojčivo,
bez kompromisov. Sladkobôľne a dychtivo.
Napäto a nelživo. O rozdieloch v stavoch,
vládach a cirkevných hodnostiach. O tom
čo sa nehovorí. Bezvýznamne.

Tak hovor o pocitoch. Vravíš zase.
Zažnú sa večerné lampy. Niekde čosi zapadá,
inde sa chystá vstať. Trávu prikryjú tiene a ty
za sebou zavrieš. Zamkneš. A oni tam sedia

a čítajú. Na očiach jemné linky
v zelenom odtieni.
Len ty sa vymykáš. Máš zeleň v očiach,
nečítaš Hemingwaya a si strašne
ďaleko.

napísanísané:: 14.1.2007

prečítalo:: 1111 ludí