k6.sk - literárny server

Všetko čo mám kedy dokázať, sa odohráva v tichu. Reči sa odovzdávajú vzduchu, v obláčikoch pár sú slová. Rozplýva sa to, ako vietor v očiach rozteká. Veľa ľudí na uliciach plače. Ženy na plagátoch sa smejú, objímajú, obliekajú. Medzi nimi chodí moja mama a v igelitkách ťahá pupočné šnúry. Fialové, modré, zružovelé, puto čo hreje. Sedím na balkóne a jem zmrznutý rožok so smotanovým kiri. To sa mi stáva často a je to typické, jesť ešte zmrazené pečivo. Vysvetľuje to aj moja antipatia k vareným jedlám, môj strach z dusenej mrkvy v detstve. Vonku je teplo, ale len keď si uvedomíme, že je stále zima. Je aj svetlo a v ňom tiež teplo. Ale je tu jeden zneisťujúci fakt – prach. Zrniečka, ktoré nás obkolesujú zväčša bez nášho uvedomenia, teraz v lúčoch svetla vystupujú na povrch. Je to znervózňujúce, ako pomaly okolo mňa víria a potom sa prilepia, na ústa, do očí, v podstate sú mojím dychom. Psie chlpy, čiastočky kože, staroba. Sťahujú sa mi z toho pľúca a ťažšie prehĺtam. Priveľmi si to beriem. Ale teší ma, keď otvorím dlho nepoužívaný discman a nájdem v ňom cédečko, je to pekné, pripomenúť si, vrátiť sa. Do starých uší, novým pohľadom. Stále je to pekná hudba, netrasie sa. Zábavné je, keď si ľudia myslia, že aj vy ste to zastavené cédečko v starom discmane. Nevedela som, že teraz robíš toto, povedala mi, ale teší sa. Pre mňa je to jednoduché, som stále prítomná, robím to isté inak. Staré novými rukami. Ona to možno nechápe, ale hýbem sa aj bez nej, niekedy snáď aj bez seba, ako na páse v Poluse alebo eskalátore na Trnavskom. Alebo Tescu, nech to súvisí. Tiež je staré ale zbúra sa a bude nové, čo nebude ono, ale predsa – staré novými rukami. Videla som tam úžasnú ženu, celá bola chudunká, staršia ale štíhla, len brucho mala choro vyduté, akoby jej žalúdok udrel päsťou do vlastnej steny. Raz to urobí aj môj, za všetky tie zmrazené rožky a akože ázie v zeleno červeno čiernom obale s žltým obsahom. Nebudeme si nič dĺžny. Kým na to myslím, studený vzduch zakrýva slnko, je zase šedo. Každý deň sa na to obliekam. Pretože január je jedna z najhorších vecí, čo sa mi môžu stať. Prázdny, šedý, studený. Veľa takých nepoznám a mám z nich strach, oslabená nejestvujúcimi vianocami. Po januári budem stále smutná, viem to, už to poznám, ale aspoň bude pekne a mne bude preto tiež – krásne smutno, čo sa dá zniesť. A budem môcť ujsť, nie sa len skrývať, vyvinúť aktivitu, pomáha to prázdnym dňom. Vyzerá to dobre, rada to hladkám, prstami po povrchu, je to lákavé, ten krásny smútok. Priťahuje ma a preto som vlastne v jeho strede šťastná. Len január je bezodný, nemá dni ani vôňu ani chuť, šedobiely, ako hlien čo dusí. Čas prechádza, tak sa teším. A mám preto rada dídžejov, je milé že v jednej pesničke prejde 33 minút januára. Tiež je to vlastne studené, elektrina, mechanika, stroj. A hoci ničomu z toho vôbec nerozumiem, viem to uchopiť a preniesť sa tým v čase. Netrafím do stredu a hudba potečie ďalej. Hudba to prehluší, trváš na tom a trváš, trváš, pretože láska je večná, hluchá slepá, ťa prehluší a nie je tvoja. Kým je šero, môžem sa postarať o prach, dlaňou ho zotriem a môžeme odznova. Nie je v tom strach, niestoty, viem, že môžem, kým nič nevidím, nachystať sa na odchod. Urobiť miesto farebným dňom. Novému času. Ono to všetko, predo mnou, pokojne a pravouhlo spočinie, vstanem a oblečiem sa, poruším geometriu a rád, radosť zaobľovania ako životný proces.