k6.sk - literárny server

Zmeškal som posledný vlak a len mojou vinou. Teraz tu sedím v starom smradľavom staničnom bare nad šálkou studenej kávy, ktorá chutí horšie ako čašníkove ponožky. Je tu jedna jediná lampa, je stará a zaprášená. Jej žiarovky sa tvária ako sviečky, vyžarujúc mdlé žlté svetlo. Pýtať sa prečo by bolo zbytočnou a nepodstatnou námahou a som príliš lenivý na to, aby som ju vynakladal. Mám ešte hodinu a dvadsaťštyri minút. Nepoškvrnený čas venovaný mojim chorým myšlienkam. Zapálim si. Rakovina pľúc mi veľmi nehrozí, v rodine máme skôr infarkty.
Zase som zaspal, stáva sa mi to často. Insomnia. Bežal som na stanicu so zlomenou rukou a s čiernou taškou, ktorá drží po hromade len zásluhou drobných zatváracích špendlíkov. Vo vnútri mám len jeden čierny oblek. Smútočný oblek. Snáď budem mať možnosť niekde ho vyžehliť. Nemám rád pohreby a nemám rád ani oslavy. Priveľa ľudí pri takýchto príležitostiach cíti neuveriteľnú potrebu ukázať svoje hlboké pocity a účasť. Neviem prečo to robia. Zomrela predsa moja mama, či nie?
Nevidel som ju štyri roky. Aspoň myslím, že sú to práve štyri roky odkedy som zabuchol dvere a odišiel z domu. Zbabelo, v noci keď spala. Už si nepamätám prečo, ale pravdepodobne to bol nejaký hlúpy detinský dôvod a hanba mi bránila vrátiť sa domov. Jediné, čo som si vzal so sebou boli nejaké peniaze, čo som nasporil opravovaním áut našich lakomých susedov a malá plyšová korytnačka. Modrá. Bol to prvý darček, ktorý si pamätám.
Dostal som ho od dievčatka zo susedného vchodu na pieskovisku keď som mal tri roky. Bolo to najkrajšie dievča aké som kedy videl, a to som si uvedomil už vtedy. Ju by som si vzal za ženu, zásnuby som oznámil mame, ktorá sa len šťastne smiala. Dve ženy, ktoré som kedy mal rád, vlastne jediné osoby, ktoré som kedy mal rád. Som preto mizantrop?
Miloval som ich viac ako viem vyjadriť a najhoršie na tom je práve to, že som to nedokázal vyjaviť ani im. Moje krásne dlhovlasé dievčatko ma opustilo uprostred noci, tak ako ja mamu a mamu som opustil ja sám. Vzala si so sebou aj tú malú modrú korytnačku. Jediné, čo mi patrilo, čo som si materiálne cenil na svete a ona to vedela. Utešuje ma aspoň myšlienka, že sú spolu.
Moja malá korytnačka sa za tie roky veľmi zmenila. Zostarla. Poznačilo ju plynutie času, rovnako rýchlo ako mňa. Akej farby sú morské korytnačky? Nie sú náhodou modré? Ony vraj žijú aj stopäťdesiat rokov a to by som sa nudil. Asi som blázon, ale cítim, že sme zvláštne prepojený. Viem kde sú tie dve práve teraz a ak by som mal odvahu pôjdem za nimi, ale... Spirituálne spojenie s plyšovou korytnačkou! To naozaj môže napadnúť len mne!
Ale cítim to tak intenzívne, cítim úplne všetko a pocitmi som dospel k poznaniu. Aj keď cítim, niesom dobrý človek. Posadol som bezmocnú malú modrú korytnačku, aby som mohol sledovať moje dievčatko, ako sa snaží zabudnúť. Som odporne zlý. Nezaslúžim si ich. No napriek tomu neodchádzam, stále prebývam v korytnačke, aby som mohol absorbovať aspoň kúsok prítomnosti tej, čo mi ju dala a vzala. Ony sa rozprávajú. Potichu si šepkajú, vždy tak robili. Keď boli obe maličké tak každý večer preliezla jedna z nich balkónovú priečku, aby si zaželali dobrú noc. Smiešne. Už si konečne popriali dobrú noc, moja bývalá láska objala moju bývalú korytnačku.
Nádherný pocit, byť zase v jej náručí a nie na špinavej stoličke v bare na stanici v zapadnutom meste. Nie! Už tu nemôžem dlhšie sedieť, musím odtiaľto vypadnúť. Ponožková káva je zaplatená. Beriem si veci, vstávam od stola, otváram ťažké dvere, studený vzduch mi uštedrí facku na uvítanie. Zapálim si ďalšiu, môžem a mám na to pádny dôvod. Všetko som pokazil. Ani jednu už viac neuvidím. Dúfam, že stihnem aspoň mamin pohreb. Aspoň to som jej dlžný. Našťastie už prichádza vlak, dobre, že som z tej putiky vypadol! Lúčim sa s tebou, minulosť.
Desiatky kilometrov od tej špinavej vlakovej stanice, kde mladý zákerný muž čakal na svoj vlak sa práve niekto prudko strhol zo sna. Nočná mora. Malá na smrť vystrašená modrá korytnačka sa celá trasie. Mala veľmi škaredý sen, v ktorom bola posadnutá zlým duchom. Duchom toho, ktorého kedysi ľúbila a ešte sa nevyliečila. Koľko rokov vlastne žije modrá plyšová korytnačka?