k6.sk - literárny server

Neveril som, že by som sa niekedy dokázal rozlúčiť obyčajným mailom a hlavne s ňou nie. Ale stalo sa. Popriala mi všetko dobré. Bolo mi smutno, že nás vzťah nie je taký, ako predtým. Svoju odpoveď som formuloval asi takto: ¸Všetko sa mení, ľudia, vzťahy medzi nimi, veci, ale ty navždy zostaneš mojou prvou láskou...'
Takmer každý videl v mojom odchode do Francúzska len pozitíva. Pre mňa bolo najhoršie to, že som sa rozhodol sám a nemohol na nikoho neskôr hádzať svoju chybu. Ubíjalo ma to. Každá minca má dve strany. Napríklad keď ma jedno dievča odmietlo, nechápalo, že som rád. Možno by sme neskôr rozišli v zlom a stratil by som tak dobrú kamarátku... Rovnako to bolo i s Francúzskom. Všetci videli len tú slobodu, osamostatnenie sa od rodičov, večierky na intráku...
Vždy, keď som si už zvykol na nejakú triedu, odišiel som do inej. Vždy, keď som získal v niekoho dôveru, musel som ju hľadať znova. Vždy, keď som si našiel kamarátov, musel som si hľadať druhých.
Lúčenia nemám rád. A hlavne nemám rád, keď sa musím lúčiť na dvadsaťkrát. Nech už to bolo po telefóne, v areáli školy, niečiej záhrade, na zastávke autobusu, alebo pri hlavnom vchode môjho obľúbeného obchodného domu, nezabudnem na to.
Vrátim sa k tomu poslednému prípadu. Pitie ľadovej kávy mi narúšalo okrem nášho rozhovoru len zopár záchvatov smiechov (z mojej strany). Svojej spoločníčke som musel vysvetliť, že ma rozosmieva jazyk, ktorý bolo počuť asi všade navôkol nás. Jednalo sa pravdepodobne o zájazd Francúzov k nám na Slovensko. Uvedomil som si, že keď odídem, budem tú reč počuť každý deň a do smiechu mi už nebolo.
Nech nie som taký pesimistický, sú tu určite i nejaké dobré stránky toho, že odchádzam. Veľa ľudí sa chce so mnou ešte stretnúť. Vravíme si veci, ktoré by sme si asi za normálnych okolností nepovedali. Nemám také obavy prezradiť svoje veľké tajomstvo, a náš vzťah sa stane o trochu väčším.
Bol večer, ulice boli tmavé, teda ak tu nesvietili pouličné lampy. Včerajšok bol pre mňa nádherný. Konečne sa mi splnilo moje prianie a rozprával som sa s tebou osamote. Téma nášho rozhovoru bola tak netradičná, že som bol na seba hrdý, že som o tom dokázal tak pomerne ľahko diskutovať. Puto medzi nami sa spevnilo a i keby si nemlčala o mojich súkromných záležitostiach, nezmenilo by sa to.
Včera som zistil, že si pre mňa osobou, ktorej naozaj dôverujem, dokážem všetko povedať, na ktorej mi záleží a ktorú mám rád. Veľa ráz som mal nutkanie pobozkať ťa, ale nespravil som to zo strachu, kam by dospelo (či nedospelo) naše kamarátstvo. Aj to vieš. Neviem, či keby si ma odmietla, náš vzťah by zostal nepoznačený a asi to už ani nezistím.
Keď sme sa lúčili, tak si mi aj ty ukázala, že ti na mne záleží. Naše pery sa prvýkrát dotkli. A síce to bol chvíľkový bozk na rozlúčku, pre mňa to bolo viac. Bol to dôkaz toho, že sme kamaráti.
Som si istý, že aj vo Francúzsku si nájdem kamarátov, ale nikdy sa nevyrovnajú týmto slovenským. I keď nebudem tu, zostanem s vami v kontakte, či už prostredníctvom mailov, listov, alebo telefonátov. Odlúčenie sa od vás je negatívum, ktoré žiadne pozitíva nezmažú.
Túto poviedku venujem všetkým tým, ktorým budem chýbať a ktorí budú chýbať mne. Tým, ktorých som letmo spomenul, ale i tým, o ktorých som sa nezmienil. Budete mi chýbať, kamaráti...