k6.sk - literárny server

Chcel by som vám o niečom porozprávať, ale nie je to možné, tak vám o tom aspoň napíšem. Pôvodne som to nechcel nikomu prezradiť, ale niečo vo mne sa vzoprelo mojej sebeckosti a som tomu rád. Tento príbeh je skutočný a stal sa mi asi pred dvomi týždňami. Celé sa to začalo tak zvláštne. Možno mi to ani neuveríte, ale aspoň sa o to pokúste!
Bola nedeľa večer a snažil som sa učiť literatúru, ale poznáte to. Proste to nešlo. Ležal som na posteli a čím ďalej, tým viac som sa začal vzďaľovať. Už zmizol aj otvorený zošit, do ktorého som si namiesto poznámok kreslil rôzne hlúposti. Nemohol som pochopiť, kde som sa to ocitol, ale bolo mi jasné, že to nie je moja izba. Vlastne to nebol ani náš byt, ani štvrť, v ktorej sme bývali. To miesto som ešte nikdy predtým nevidel a neviem prečo, no nadobudol som pocit, že som v inom meste. Pravdupovediac, som sa nemýlil...
Mal som oblečené moje obľúbené tričko čiernej farby a dlhé nohavice. Dosť som sa tomu čudoval, pretože tie modré rifle som prestal nosiť už dávnejšie, keď ma omrzeli. No a náhle som ich mal na sebe! Ak mám byť úprimný, ani si nepamätám, kedy som si ich obliekol - v poslednej dobe strašne veľa zabúdam.
Bola mi trochu zima. A navyše začalo popŕchať práve vtedy, keď mi na um prišla jedna pesnička. Už si nespomínam presne na jej slová, ale bolo to nejako takto: „Rain drops keep falling on head...“ A skutočne kvapky dažďa stekali po mojej tvári a moje tmavohnedé vlasy nadobudli o niečo tmavší odtieň. Ponáhľal som sa ukryť pred mokrou spŕškou, lenže bol tu jeden problém, na ktorý som akoby zabudol.
Kvôli tomu, že som mal na sebe rifle, ktoré nikdy nenosím a aj kvôli tej náhode, že začalo pršať práve vtedy, keď som to mal na mysli, som prestal myslieť na tie dôležitejšie detaily. Vôbec som si neuvedomil, že som na mieste, ktoré mi je úplne neznáme. Taký som už ja! Vždy som tak trochu mimo.
Keď som sa chcel niekoho opýtať, kde to som, s hrôzou som zistil, že som v celom meste, alebo čo to bolo, sám. Ovládol ma strach, no skôr to bola obava, či som toho nevypil priveľa, a či toto všetko nie je následkom toho. No nebolo to tak. Dobre som vedel, že alkoholické nápoje nepožívam, a preto som myslel na iné varianty. Žiadne ďalšie mi však nenapadli.
Nálada sa mi zlepšila, keď som v diaľke zazrel postaršiu paniu, ktorá kľačí. Šiel som za ňou úzkou špinavou uličkou, ktorú obopínali domy v gotickom štýle. Také som teda ešte nevidel! Ponáhľal som sa, pretože som videl, ako tá robustná starena stáva a mieni odísť. Chcel som kričať, ale bolo by to nemiestne. Možno, by to v tom meste nebolo nemiestne, ale keďže som nevedel, o aké mesto sa jedná, neriskoval som.
Rýchlejším krokom som takmer dobehol neznámu ženu. Videl som, ako si vyťahuje z klobúku, o ktorom som si nebol istý, či je dámsky, nejaké drobné, a vtom mi to došlo. Bola to žobráčka a navyše cigánka, čo som zistil aj bez mojich okuliarov, ktoré boli nevedno kde. Zneistel som. Nevedel som, či mám za ňou ísť, alebo nie. Nie som rasista, to si nemyslite, ale nevedel som sa rozhodnúť. Spomalil som, no vzápätí som tušil, čo spravím. Vytiahol som si nejakú mincu z vrecka, ktorá mala zabezpečiť môj dialóg s tou ženou.
„Prepáčte! Mám taký pocit, že vám niečo vypadlo,“ povedal som jej. Otočila sa a pozrela na mňa. Ja som natiahol ruku podávajúc jej ten drobný peniaz. Na svoju špinavú tvár nahodila prekvapený výraz a pousmiala sa. Pootvorila ústa a ja som bol zhrozený, aké má žiarivo biele zuby. Akoby ani nebola žobráčkou! Našťastie, môj údiv nezahliadla, pretože jej zrak smeroval na moju dlaň. Nerozumel som prečo, ale tú mincu si nechcela vziať.
‚Možno som v inej krajine, kde sa platí inými peniazmi,‘ pomyslel som si. Moje uvažovanie prerušili cigánkine slová: „Ste si istý?“ Zarazilo ma, že mi vyká. Myslela si, že som niečo viac, len preto, že som slušne oblečený? Neviem. „Ste si istý?,“ zopakovala. Chcel som vedieť, čo tou otázkou myslí, ale nemusel som sa jej opýtať. „Naozaj mi tá minca spadla?,“ spýtala sa. Bol som taký hlúpy! Prečo som bol zase mysľou inde? Mohlo mi to dôjsť samému.
Jednou z vecí, ktoré nemám rád, je nechápavosť. Teraz nemyslím to, že som neporozumel, na čo sa ma pýta. Bolo mi záhadou, prečo si proste nevzala ten drobák, ale chcela vedieť pravdu. Nechápal som to a strašne ma to štvalo. Nemohol som o tom rozvíjať rozsiahle úvahy, pretože som musel odpovedať.
Nevedel som, či jej mám prezradiť, ako to naozaj bolo, ale spravil som to. Snažím sa byť úprimný, ako sa len dá. No malé lži nikdy nezaškodia! A tak som otvorene spustil: „No, videl som, ako padá na zem, ale nie som si istý, či to bolo z vášho klobúka, alebo z môjho vrecka.“ Jasné, že som vedel, že to bola moja minca, ale nemohol som jej to povedať.
Ani som si nevšimol, kedy prestalo pršať, ale keďže moje vlasy boli suché, muselo to byť pred riadnou chvíľkou. Spod tmavých oblakov začalo vykukovať zlaté slnko, ktorého lúče osvietili žobráčkinu tvár.
Stála mlčky. Asi rozmýšľala. Potom na mňa vrhla odsudzujúci pohľad a odišla. Mincu si prirodzene nevzala. Bránila jej tomu asi jej česť. Asi to bolo tak. Musel som ísť za ňou. Naplnil ma zvláštny pocit, možno to bol inštinkt. Nič také som nikdy predtým necítil a ani mi to nechýbalo.
Zrazu som zbadal, ako ju obklopila nejaká banda. Chceli ju okradnúť, kričala, bála sa. Obrali ju o všetko, čo za deň nažobrala. Keď som pribehol, bolo už neskoro. Ležala schúlená na špinavej zemi a plakala. Chuligáni už dávno utiekli, ale ona sa z toho šoku nevedela spamätať. Keď som sa k nej sklonil, rukou si zakrývala zaslzené oči. Asi si myslela, že som jedným z tých, čo ju pripravili o všetko, čo mala.
„Nebojte sa, už sú preč! Môžete vstať, pomôžem vám,“ podal som jej svoju ruku. Otvorila oči a pozrela na mňa. Pomohol som jej len postaviť sa a ona mi ďakovala, ako by som jej kúpil auto.
„Ď-ď-ďakujem!,“ dostala zo seba pomaly. Prišlo mi úplne logické dať jej nejaké peniaze. Pre mňa to boli drobné, ale pre ňu to bolo hotové bohatstvo. A tak som ich vytiahol z peňaženky a vložil som ich do vrecka jej starého, ošúchaného, deravého, šedého kabáta. Pokúšal som sa byť nenápadný, ale všimla si to.
Povedala: „Prijmem to pod jedinou podmienkou. Chcem, aby ste mi prezradili, komu vypadla tá minca, čo ste mi dávali. Musíte mi povedať pravdu.“ Nepripadalo mi, že by bola v pozícii, keď si môže stanoviť podmienky, ale spravil som jej po vôli. „No, bola moja, ale myslím si, že je to úplne jedno-“ Zarazil ma jej úsmev. Nikdy by som si nepomyslel, že táto žena bola pred piatimi minútami prepadnutá.
„Ďakujem za úprimnosť. No nemôžem to prijať len tak. Niečo za niečo.“ Jej slová ma naozaj prekvapili. Nevedel som, čo by mi mohla dať práve ona. ‚Možno mi vyveští budúcnosť, ako to cigánky robia,‘ preblesklo mi mysľou. Ona nesúhlasila: „Nie, nevyveštím vám budúcnosť.“ ‚Ako mohla vedieť na čo myslím?,‘ opýtal sa hlások v mojej hlave. ‚Vie čítať myšlienky?‘ „Nie, neviem,“ odpovedala. „Tak ako -“ „Nepýtajte sa!,“ prikázala mi.
„Za to, že si mi povedal pravdu, ti dám ten najväčší dar, aký kto môže dostať. Dúfam, že ho budeš používať len v dobrom,“ tie vety som už raz počul. Žeby v nejakom filme? Na tom nezáležalo. Potešilo ma, že mi začala tykať. Dôležitá bola tá nasledujúca veta: „Tvoje slová sa stanú skutočnosťou...“ Nikdy na to nezabudnem. Nezabudnem, ako to povedala. Chcel som sa spýtať, čo tým myslí, ale nestihol som. Začal som sa znovu vzďaľovať...
Asi ste nepochopili, prečo som sa jej silou-mocou snažil vnútiť ten peniaz. Chcel som sa jej spýtať, kde to som a tamto bol spôsob ako zahájiť rozhovor. No nemal som dosť času na to, aby som sa jej spýtal. Nepoďakoval som sa jej za dar, nech už to bolo čokoľvek. A ani som nezistil, čo znamená veta “Tvoje slová sa stanú skutočnosťou.“ Teda, aspoň zatiaľ nie. Neskôr som na to, prirodzene, prišiel, ale všetko poporiadku.
Keď som sa “premiestnil v priestore“, bol som opäť na svojej posteli a bol pondelok ráno. Videl som tvár mojej mamy a to znamenalo len jediné. Zaspal som. Bol to len sen. Musel to byť len sen. Ale prečo som potom na sebe mal tie hrozné modré rifle? Náhoda? Nie.
Odložil som pokrčený zošit z literatúry na stôl a snažil som sa spamätať z toho tak realistického sna. Nedokázal som to. Rozospaný som šiel do kuchyne, kde na mňa čakali výborné raňajky pripravené s maminou láskou. Zatiaľ si ona obliekla kabát a povedala: „Ponáhľam sa do práce, tak už idem. Prajem ti príjemný deň a hlavne nezaspi!“ „Čau!,“ odvetil som.
Rýchlo som dopil šálku horúceho kakaa a vrátil som sa do postele. Ešte som mal čas na chvíľu si odpočinúť pre tým, než pôjdem do školy. Zavrel som oči a dúfal som, že ten sen bude pokračovať, ale nestalo sa tak. Už som nezaspal.
Sklamaný som si vyzliekol pokrčené tričko a nohavice. Namiesto tých som si obliekol iné, čo väčšinou nosím do školy. Pokiaľ som si čistil zuby, nahádzal som si do tašky nejaké tie zošity a knihy. Viete, šetrí sa tak čas. Po posledných úpravách som si obul topánky a vyrazil som do mučiarne zvanej škola. Na rozdiel od ostatných spolužiakov bývam dosť blízko, čiže som cieľ svojej cesty dosiahol čoskoro. Len tak-tak som stihol začiatok vyučovania. Zdržali ma moje neúspešné snahy znovu zaspať.
Profesorka už bola v triede. Neuvidela ma, a tak som si rýchlo sadol na svoje miesto, akoby sa nič nestalo. Moje šedé bunky mozgové náhle poslali do centrály signál a ja som zistil, že toto hodina angličtiny nie je. Opýtal som sa spolusediaceho: „Čo tu robí? Nemali sme mať-“ „Trochu tichšie, Tomáš!,“ odvetil. Nikdy neviem kontrolovať svoje hlasivky. Asi som to naozaj povedal priveľmi nahlas. Potichu dodal: „Vymenili si hodiny...“
Mali sme literatúru. A už som sa v tom viezol. Nestihol som sa to naučiť, lebo som zaspal a vedel som, že bude skúšať. „Určite ma vyvolá!,“ povedal som Peťovi. Chcel na to reagovať, ale vtedy som počul ten jediný hlas, ktorý som počuť nechcel. „No poď odpovedať, Tomáš!“ Netreba dodávať, komu ten hlas patril.
Postavil som sa a slimačím krokom som prešiel pred katedru. „Zošit!,“ povedala slovenčinárka a ja som nevedel, čo urobiť. Z nudy som si ho celý popísal rôznymi vetami z pesničiek, ktoré sa mi páčili a spravili na mňa dojem. Okrem nich tam boli aj moje “majstrovské“ obrázky, o ktorých nikto okrem mňa nevedel, čo predstavujú. ‚A čo teraz?,‘ pomyslel som si.
Nahlas zo mňa vyšlo: „Viete, ja ho tu pravdepodobne nemám...“ „Veď si sa ani nepozrel, ako to môžeš hovoriť s takou istotou? V kľude si popozeraj tašku, máme dosť času,“ povedala a usmiala sa tým falošným úsmevom. Vrátil som sa k lavici a otvoril som tašku. Vedel som, že ten zošit som si ráno určite zbalil, ale keď som sa prehraboval medzi knihami a zošitmi nikde nebol. Položil som ho na stôl, ale vzal som si ho. Muselo to tak byť! ,Asi som ho naozaj nechal doma,‘ už som si nebol taký istý.
Znovu som prišiel k tabuli, že sa profesorke ospravedlním, ale mal som lepší nápad. Pristúpil som bližšie a pre mňa až nezvyčajne tichým hlasom som začal hovoriť: „Prosím vás...“ „A čo tak ticho?,“ prerušila ma, „nech to počuje každý!“ „Ak je to nutné. Nemohol som sa to cez víkend naučiť, pretože...,“ odmlčal som sa. „Pretože čo?,“ spýtala sa zvedavo. „Nemohol som sa to cez víkend naučiť, pretože mi zomrela stará mama. Nedokázal som sa na to sústrediť. Musel som myslieť len na to, že...“ „Rozumiem, sadni si. To je v poriadku.“ Taká milosrdná ešte k nikomu nebola.
Neviem, ako som mohol prísť na takú hlúpu výhovorku, ale zabralo to. Bolo to až priveľmi ľahké. Musel v tom byť nejaký háčik! Nebol však. Div, že sa sama nerozplakala. Bol som tak presvedčivý, že by som tomu uveril i ja.
Hodina prebiehala ako vždy. Zdĺhavo. Už sa mi nechcelo písať si poznámky. Pre istotu som si ich tentoraz písal, keby ma náhodou vyvolala. Nemohol som sa dočkať, kým hodina skončí. Bolo to tak nekonečne dlhých štyridsaťpäť minút, že by jeden až od nudy zomrel. Tak sa však nestalo. Zvonček zazvonil a to ma prebudilo znovu k životu.
Cez prestávku za mnou prišlo zopár kamarátov a začali mi podávať ruku. Nepochopil som. Veď som nemal narodeniny! Až keď mi Lenka povedala: „Úprimnú sústrasť!,“ porozumel som. Dokonca aj oni mi uverili. Ako málo ma poznali. Ako to, že nevedeli, kedy klamem a kedy nie? Nemohol som ich v tom omyle nechať: „Vy ste mi fakt -“ Moje slová prerušil mobilný telefón. Bol môj. „Potom sa o tom pozhovárame, dobre?“ Ostatní pritakali, a tak som prijal hovor.
Bola to moja mama a mala nejaký smutný hlas. „Čo sa deje?,“ opýtal som sa. Trvalo jej trošku dlhšie, než to zo seba dostala, ale napokon predsa: „Musím ti niečo povedať. Ak stojíš, radšej sa posaď.“ „Čo si vyhrala milión?,“ snažil som sa ju rozveseliť, ale nepodarilo sa mi to. Pokračovala: „Včera, stará mama, ona, vieš...“ Pri tých slovách sa rozplakala.
Netrvalo mi dlho, kým som zistil, čo chce povedať. Ale bolo to také kruté. „Nemožné, to sa nemohlo stať. Nie!,“ odpovedal som jej, a ju to dohnalo k ďalším slzám. „Je mi to ľúto,“ povedala a zložila. Asi sa so mnou nemohla rozprávať. Veď to bola jej mama. Zomrela jej mama. Nemohlo sa to stať, ale stalo sa to...
„No, čo si to chcel povedať?,“ spýtali sa ma kamaráti. Tá odpoveď však už nebola aktuálna. Ako by som im mohol povedať, že som si to vymyslel, keď sa to naozaj stalo? Neviem opísať rozpoloženie, v akom som sa práve vtedy nachádzal. Neodpovedal som. Z mojich očí vyhŕkli slzy a ja som utiekol. Nemohli ma takého vidieť. Poznali ma vždy len veselého, a nie smutného...
Na ďalšiu hodinu som neprišiel. A ani na tú potom, ani na tú, čo bola po tamtej. Túlal som sa po škole snažiac sa nemyslieť na to, čo sa práve udialo. Ale tie snahy boli márne. Pokúšal som sa pozorovať prírodu oknom, chcel som sa odreagovať. Prečo to nešlo? Prečo umrela? Prečo odišla navždy? Prečo ju už nikdy neuvidím? Prečo? Kládol som si nespočetne veľa otázok, ale nedokázal som na ne odpovedať.
Keď som sa vrátil k spolužiakom, náhle zmĺkli. Nemusel som sa ich pýtať, čo bolo témou ich rozhovoru. Bol som ňou ja. Nevyčítal som im to však. Sme len ľudia. Nie sme dokonalí! Tú vetu som si opakoval stále dookola. Nemala ospravedlniť len chyby ostatných, ale najmä tie moje.
„Aká bola biológia?,“ opýtal som sa, aby som prerušil trápne ticho. Zo všetkých strán som dostával množstvá odpovedí, ale tie ma vôbec nezaujímali. Dosiahol som, čo som chcel. Teda v tomto prípade. Takto som vymýšľal otázky, až kým nezačala ďalšia hodina. Počúval som učiteľkine slová do detailov. Nechcel som, aby mi niečo uniklo. Keby sa tak stalo, prestal by som ju úplne vnímať a zase by som myslel na to, na čo som myslieť nechcel...
Nikdy predtým som nebol taký pozorný. Každého to prekvapilo. Mne to bolo jedno. ,Nech si myslia, čo chcú!,‘ opakoval som si. Vyučovanie sa chýlilo ku koncu. Ale čo potom? Nechcel som ísť domov. Vedel som, že tam bude mama. Vedel som, že na mňa čaká. Vedel som, že pred ňou nedokážem byť taký vážny, aký som pred ostatnými.
Všetci ma ľutovali, no ja som ich o to nežiadal. Bolo milé, že im na mne záleží, ale v tej chvíli som tomu nebol rád. Dal by som hocičo za kúsok ignorovania, ale toho sa mi nedostávalo. Bol mi venovaný až nadmerný záujem nielen z ich strany, ale i zo strany profesorov.
V zborovni sa všetko rýchlo rozšíri. Raz mi nejaká učiteľka našla ťahák vzadu malého pravítka. Našťastie, nerobila z toho veľkú vec. To som si myslel. Keď sme mali v ten istý deň iný test, druhá učiteľka povedala: „Odložte si všetko, vrátane pravítok a iných pomôcok!“ To slovo “pravítka“ zvýraznila a pozrela sa na mňa. Čo sa nemajú učitelia o čom rozprávať?
Správali sa ku mne milo. Ani ma nevyvolávali, len sa pousmiali. Bolo to milé. To som si zapamätal. Podarilo sa mi aspoň trochu prestať myslieť na to, že... Nedokázal som sa s tým zmieriť. Bolo to také nemysliteľné, také, že som ani nepremýšľal nad tým, že sa to niekedy stane.
Som hlúpy. Viem. Dokonca som si neuvedomil, že stará mama zomrela kvôli mne. Bol som taký nerozumný. Asi som nerozmýšľal racionálne. Ten sen mi vyfučal z hlavy, ako by sa to stalo pred desiatkami rokov. Prečo som už vtedy nepochopil, že to ja som zabil starú mamu? Že ju zabili moje slová? Tie slová, pre ktoré ma profesorka vyvolala na hodine literatúry. Tie slová, ktoré zapríčinili to, že môj zošit ostal doma?
Ešte som musel ísť na obed. Zlepšila sa mi nálada, keď som uvidel Silviu. Bol som do nej tajne zaľúbený zopár mesiacov, lenže ona chodila s takým hlupákom. Nezaslúžil si ju. Ona potrebovala niekoho, kto by ju nežne obklopoval svojou láskou, kto by ju ľúbil celým srdcom. Niekoho, kto by za ňu i zomrel, ak by to bolo treba. Niekoho, kto by sa k nej nesprával ako k šesťročnému decku. Potrebovala niekoho, ako som bol ja. „Musí sa s ním rozísť, aj keby som...,“ povedal som potichu, kým sa kamaráti zhovárali o futbalovom zápase, ktorý dávali včera v televízii.
Moje city k nej som dobre uchovával. Bol som dosť prefíkaný. Nahovoril som zopár ľuďom, že som úplne posadnutý istou Mirou. Prezradil som to tým, o ktorých som vedel, že si to nenechajú pre seba. Dokonca som im ju ukázal. Samozrejme nie ju. Ona nejestvovala. Ale bývalá spolužiačka, s ktorou sme mali dosť problémov, slúžila ako dokonalý obraz Miry. Všetci si mysleli, že o ňu stojím. Písal som o nej básne a dával som im ich čítať. Bolo ich toľko, že si ostatní naozaj museli myslieť, že som ňou posadnutý.
Vďaka nej som mohol obdivovať Silviu bez toho, aby si to niekto všimol. Práve prechádzala okolo nášho stola. Pootvoril som ústa, že sa jej spýtam, či si k nám nesadne. Bola smutná. ,Čo ju trápi?,‘ dal by som všetko za to, aby som to zistil. Spýtal som sa: „Nerozišla sa Sisa s tým, no, ako sa volá?“ Odpovede sa ujala Lenka: „Ak myslíš s Andrejom, tak áno. Celé ráno sa nehovorilo o ničom inom. Keby si chodil na čas, vedel by si! To mal byť žart. Asi nevyšiel, nevadí...“ „Že vraj je tu nejaký iný chalan, o ktorého stojí!,“ dodala.
Sprvu sa mi to javilo ako zhoda náhod, ale bolo možné, aby sa splnili moje priania? Takéto myšlienky prebiehali v mojej hlave. Keď som sa to opýtal sám seba, musel som sa opraviť, byť presnejší. ,Je možné, aby sa splnili moje slová? Povedal som to predsa pred chvíľou, nie? Niečo také, ako “musia sa rozísť“. Stalo sa to. Splnili sa moje slová. Stali sa skutočnosťou.‘ „Čo?,“ vykríkol som.
Nik nevedel, že som práve zistil, aký dar som dostal od tej cigánky v sne. Moje slová sa stali skutočnosťou.
,Musím to nejako využiť, i keď viem, že by som to mal používať v dobrom. Aspoň raz! To nezaškodí...‘ Neviem, čo by vykonal niekto iný, keby mohol. A bolo mi to ukradnuté. Bol som tak sebecký, že sa za seba hanbím. No, čo som spravil, ako prvé, nebolo to najhoršie. Vlastne to bolo zo všetkého najzákladnejšie, tak úplne automatické.
Ak ma niekto požiadal, aby som myslel na moje najtajnejšie prianie, myslel som len na jedno. Želal som si, aby ma Sisa mala rada. Aby ma mala rada takého, aký som, so všetkými nedostatkami i prednosťami. Aby ma mala rada tak, ako som mal rád ja ju. To prianie sa mi mohlo splniť. Ja som musel byť tým, kvôli komu sa rozišla s Andrejom!
„Počuli ste o tej párty, čo sa koná v piatok?,“ opýtal som sa ostatných. „Samozrejme,“ odvetil Peťo, „ale ešte neviem, s kým tam pôjdem. Ty snáď hej? Žeby s Mirou?“ S chuťou som sa zasmial a odpovedal som mu: „Mira ja minulosť. Ver mi, keď ti vravím, že tam pôjdem so Sisou. S kým iným?“ Všetci na mňa neveriacky vypleštili oči. „No určite!,“ pochybovala Lenka. „Chceš sa staviť?“ Tak sme sa nakoniec dohodli na tom, že kto prehrá, pozve toho druhého na pizzu.
Áno, bolo to odomňa nepekné. Už som si predstavoval, ako s ňou tancujem na pomalú pieseň. Hmm! Naspäť ma prebral Peťo: „Verím ti. Dokážeš to!“ „Díky za dôveru. Je to od teba milé. Aspoň ty si myslíš, že si nevymýšľam. Som rád.“ Naozaj ma to udivilo. Od neho by som to nečakal, i keď sme dobrí kamaráti.
Keď sme dojedli, vzali sme školské tašky a každý šiel domov. Najprv sme mali približne rovnaký smer, ale nakoniec sme sa porozdeľovali a ja som zostal sám. Vracal som sa nielen domov, ale aj späť k tomu, od čoho som chcel celý deň uniknúť. Odomkol som a uvidel som mamu. Ako som sa mal zachovať? Prišiel som k nej a silno som ju objal. Nepotrebovala odo mňa počuť žiadne slová. Postačila moja náruč. Otec bol v zahraničí na služobnej ceste a brat na lyžovačke v Alpách. Boli sme sami.
„Keby sa ti malo splniť jedno želanie, čo by to bolo?,“ vyzvedal som od nej, aby som ju trochu rozveselil. Mohol som hádať, čo odpovie: „Aby žila.“ Takú moc môj dar však nemal. Spomenul som si na ráno a na ten sled okolností. Na to, ako som bol vyvolaný, ale vymyslel som si tú hlúposť. ,Povedal som jej... Nie! Prečo?,‘ už som zistil, čo sa stalo. Nenávidel som sa za to. Celú noc som prebdel a rozmýšľal som o tom.
Spolužiakov som v utorok nevidel. Bol som na pohrebe starej mamy. Ani som nevedel, koľko mala známych. Na hrob som jej položil orchidey. ,Tie boli jej najobľúbenejšie,‘ pomyslel som si, ,Boli. Použil som minulý čas, pretože...‘ Rozreval som sa ako malé decko, ktorému rodičia nekúpili hračku, po ktorej túžilo.
Ten deň som nič nerobil, no napriek tomu som bol unavený. Zaspal som hneď večer. Ráno som chcel ísť čo najskôr do školy. Bolo to asi prvýkrát v živote. Rýchlo som zjedol raňajky a po ostatných ranných aktivitách som išiel naplniť svoje sny. Musel som vidieť Sisu, chcel som sa jej spýtať, či so mnou pôjde na tú párty. Jej odpoveď som už dávno poznal, ale aj tak som sa mal spýtať. Netrvalo dlho, kým som ju stretol.
„Ahoj!,“ začal som pomaly. „My sa poznáme?,“ pozrela, ako by som s ňou nechodil do rovnakej školy už tri roky. „Áno.“ odpovedal som. „Len som sa chcel spýtať, či by si so mnou nešla v piatok na -“ Nenechala ma ani dokončiť otázku, hneď odpovedala: „Je mi ľúto, ale nejdem tam. Je to od teba síce milé, ale necítim sa na to. Ďakujem za pozvanie. Prajem ti pekný deň. Maj sa!“ A odišla.
,Prečo? Veď musí so mnou ísť, alebo to nefunguje?,‘ zapochyboval som. ,Možno si to ešte rozmyslí...‘ Myslel na ňu, keď som prichádzal do triedy. Túžil som overiť svoje schopnosti. Mali sme mať biológiu. „Pôjde po schodoch. Bude niesť ťažké knihy, lenže sa šmykne a spadne,“ povedal som to síce nahlas, ale tak, aby to nikto okrem mňa nepočul. „Nič sa jej však nestane,“ dodal som pohotovo.
Na hodinu nikto neprišiel. Bol som šťastný. Tak predsa to funguje! Moje nadšenie netrvalo dlho. Prišla za nami triedna profesorka a vyzerala dosť vážne. „Prepáčte! Len som vám chcela oznámiť, že sa trochu zmenila zostava učiteľského zboru. Pre tých nechápavejších, budete mať nového profesora na biológiu.“ „Čože, ale prečo?,“ spýtal som sa plný strachu. Moje obavy sa splnili. „Pani profesorke Berešovej sa stala nehoda. Jej sa nestalo nič vážne, ale pri páde zo schodov potratila.“ „Ona bola tehotná?,“ bol som tak prekvapený.
Ja som ju pripravil o dieťa, len kvôli blbej skúške mojich schopností. Výčitky svedomia ma napĺňali od špičiek prstov na nohách až po hlavu. Každé moje prianie sa obrátilo voči mne. Najprv stará mama, potom Silvia a nakoniec toto. Zlá formulácia môže mať nemilé následky. Nikdy som sa nevedel správne vyjadrovať.
Zistil som, že asi aj pre to ma Sisa odmietla. Povedal som niečo také ako “Ver mi, Tomáš, že pôjdem na tú párty s ňou.“ A on mi veril, čiže sa to splnilo. Stávku som prehral a pozval som večer Lenku na pizzu. Strávili sme spolu pekné chvíle. Bola tu aj iná možnosť. Mohol som mať iné prianie, ale nechcem vedieť, aké následky by to mohlo mať.
Moje lži sa stávali skutočnosťou. Neviem, či to bol dar alebo bremeno. Asi oboje. Uvažoval som nad tým, ale nič som nezistil. Keby moje priania neboli sebecké, možno by to bol skôr dar. V mojom prípade sa jednalo skôr o bremeno. Takto som uzavrel posledné dni. Ten nasledujúci bol však iný.
Úplne som zabudol, že máme ísť na nejakú prehliadku mesta, alebo ako to nazvať. Bol to zapadákov, inak sa to opísať nedá. Boli tam úzke uličky, zvláštne domy, niečo mi to pripomínalo. Dejepisárka nám rozprávala rôzne zaujímavosti o tomto mestečku: „Nikde inde nenájdete také typicky gotické domy...“ Veľmi som ju nevnímal. Čakal som na rozchod a ten po hodine a pol výkladu našťastie prišiel.
Všetci sa niekam rozutekali a ja som bol, popravde, rád, že som sám. Len som sa tak prechádzal, lebo som vedel, že tu asi nebude nijaký obchod, ani futbalový štadión. Také vysoké nároky som nemohol očakávať!
Ani neviem, ako som sa dostal na to miesto. Ale bolo mi veľmi známe. „Kiež by som si spomenul!,“ povedal som. Vtom začalo pršať. Začali sa spĺňať moje slová. Kvapky dažďa padali na zem a mal som mokré vlasy. „Jasné!“ Videl som telo kľačiacej ženy, ktorá na mňa akoby už čakala. Bolo to ona. Tá žobráčka.
Pozdravila ma: „Dobrý deň!“ „Dobrý!,“ odvetil som. „Som rada, že ťa znovu vidím, no som z teba sklamaná. Dostal si dar a namiesto toho, aby si ho použil v dobrom, si ho zneužil. Povedz, ako sa cítiš?“ „Čo tým myslíte?“ „Ako sa cítiš, keď si sa zachoval tak, ako si sa zachoval? Keď vieš, že všetko, čo sa stalo, bolo tvojou zásluhou? Si hrdý?“
Neodpovedal som. ,Nech by som povedal čokoľvek, nezmenilo by to, čo sa udialo.‘ Povedala: „Súhlasím s tebou. Máš pravdu. Nič by to nezmenilo. Keď som ťa zazrela prvý raz, myslela som si, že ten dar bude pre teba niečím, čo vypudí všetko zlo, všetku tvoju chuť klamať. Myslel si si, že malé lži nezaškodia. Ale pravé si zistil, že i malé lži majú veľké následky.“
Niečo na tom bolo. „Vedeli ste, ako to dopadne, nie?“ „Samozrejme.“ „Tak prečo ste to spravili?,“ spýtal som sa nazlostene. „Nemala som žiadny dôvod.“ „Tak prečo? Z nudy? Zo žartu?,“ stále som nerozumel. „Nepýtaj sa! Pochopíš.“ „Môžete si vziať svoj dar späť?“ Odpovedala: „Nie. Len ty si ho mohol prijať a len ty sa ho môžeš vzdať.“ „Ale ako?“
Nevedel som, koľko času medzitým ubehlo. ,Kedy sa máme stretnúť? Možno ma všetci hľadajú. Snáď nezabudli,‘ uvažoval som. „Nie, nezabudli...,“ uistila ma. Stále nerozumiem, ako vedela, čo si myslím.
Nakoniec sa ma opýtala: „Aké je tvoje najtajnejšie želanie. Čo si praješ zo všetkého najviac?“ Už to nebola láska Silvie. „Chcel by som, aby sa toto nikdy nestalo, aby to nebola pravda. Chcem, aby to bol len dlhý sen, z ktorého sa za chvíľu preberiem.“ Cigánka odvetila: „Vybral si si správne. Gratulujem!“ Vedel som, čo sa deje. Povedal som: „Ďakujem!“ a začal som sa vzďaľovať...
„Tomáš!,“ počul som. Áno, bol to hlas mojej mamy. Bolo ráno. Moje želanie sa splnilo. Hneď som zavolal starej mame a poprial som jej pekný deň. Šiel som do školy a na hodine literatúry som sa ospravedlnil, že som sa to nestihol naučiť. Po biológii, som šiel za profesorkou a poblahoželal som jej k budúcemu bábätku. Najprv ma mňa pozerala, dosť prekvapene, ale potom všetkým prezradila, že je naozaj v inom stave. Opýtala sa: „Ako si to vedel?“ Len som sa zasmial.
Každému som povedal, že Mira neexistuje, ale veľmi mi neverili. Až keď som išiel za Sisou spýtať sa jej, či by so mnou nešla na piatočnú párty. Povedala: „Ďakujem za pozvanie. Je to od teba milé. Nie je to dlho, odkedy som sa rozišla s Andrejom. A tak, chápeš...“ „Čiže, nie?“ Pokračovala: „A tak chápeš, že som rada, že tam pôjdem s niekým, ako si ty. Už dávnejšie som na teba myslela. Hodili by sme sa k sebe.“
Mala pravdu. Netrvalo dlho, kým sme spolu začali chodiť a chodíme spolu až doteraz. Verím tomu, že náš vzťah potrvá dlho, lebo som k Sise úprimný a v ničom som jej neklamal. Vďaka tomu, čo sa mi stalo, som zistil, že aj drobné lži majú rozsiahle následky. Nechcem tvrdiť, že už nikdy nebudem klamať, pretože by to možno bola lož...