Malborka už padá do rieky
autor:: zizzy
rubrika:: haluze/blbosti
Bola tam mláka. Ešte nemrzlo. Laws ma chcel odprevadiť domov, ale prinútila som ho, aby sme sa rozlúčili na moste. Dal mi pusu. Fúkal vietor, vianočná výzdoba dotvárala predvianočnú atmosféru a cítila som sa slabá. Bol december a pre mňa sa každoročná rutina práve začínala.
Stála som na tom dlhom moste a hľadala jeho koniec. Nevidela som ho. Sadla som si na lavičku a pozerala na rieku. Z tašky som vytiahla malborky a zapálila som si. Chcela som kričať, ale akosi som nevládala. To napätie. Tí ľudia okolo. Tá ľudská blbosť. Naivita. Prispôsobovanie sa.
Na čo žijeme, keď sa nemáme kvôli komu ráno zobúdzať?
Prečo skoro každý žije podľa schémy: narodenie z lásky, život v strachu, smrť ako akceptovanie? A tí, čo tak nežijú, aj tak nie sú šťastní??
Nič nemôžem urobiť. ...nemôžem ho prinútiť lúbiť ma...tá bolesť, plač nepomáha a predstava, že nič nebude ma privádza do šialenstva...neznášam ľudskú bezmocnosť...je málo kričať, je málo vytrhnúť si srdce a necítiť to.
Snažím sa nato nemyslieť, no funguje to iba dočasne...nevie o tom...veď načo aj ? Aby sme sa trápili? Aby som trápila seba, jeho, ostatných, aby mi už zo strachu nič nepovedal? Je ťažké byť pri ňom a pritom nebyť. Nebyť tým, čím by som pri ňom a preňho chcela byť.
Nechcem byť tá strana, ktorá si všetko nahovára a vníma aj detaily...časom to krátkodobo pominie, no potom je to späť...
Mala som toho dosť. Postavila som sa na múr a cigaretu som hodila do rieky. Mám sa hodiť za ňou? Všetko by bolo ľahšie. Aspoň by som skúsila, či človek bude po smrti šťastný.
Tak som tam stála a pozorovala prúdiacu rieku. Srdce som mala v krku a strach zo smrti privieval vietor.
Skočím a čo potom? Budem šťastná? Budú šťastní ostatní? Čo po mne ostane? Aké je moje posledné želanie?
Bola to nádhera. Koľko vecí som zrazu chcela stihnúť než umriem.
Nechcela som zapadnúť prachom. Chcela som po sebe niečo nechať. Niekoho, kto by niesol kúsok mňa po celé generácie. To jediné som mohla.
Tak som zliezla z mosta, rozplakala som sa a zapálila ďalšiu malborku. Som rada, že tentokrát to opäť prešlo...
Stála som na tom dlhom moste a hľadala jeho koniec. Nevidela som ho. Sadla som si na lavičku a pozerala na rieku. Z tašky som vytiahla malborky a zapálila som si. Chcela som kričať, ale akosi som nevládala. To napätie. Tí ľudia okolo. Tá ľudská blbosť. Naivita. Prispôsobovanie sa.
Na čo žijeme, keď sa nemáme kvôli komu ráno zobúdzať?
Prečo skoro každý žije podľa schémy: narodenie z lásky, život v strachu, smrť ako akceptovanie? A tí, čo tak nežijú, aj tak nie sú šťastní??
Nič nemôžem urobiť. ...nemôžem ho prinútiť lúbiť ma...tá bolesť, plač nepomáha a predstava, že nič nebude ma privádza do šialenstva...neznášam ľudskú bezmocnosť...je málo kričať, je málo vytrhnúť si srdce a necítiť to.
Snažím sa nato nemyslieť, no funguje to iba dočasne...nevie o tom...veď načo aj ? Aby sme sa trápili? Aby som trápila seba, jeho, ostatných, aby mi už zo strachu nič nepovedal? Je ťažké byť pri ňom a pritom nebyť. Nebyť tým, čím by som pri ňom a preňho chcela byť.
Nechcem byť tá strana, ktorá si všetko nahovára a vníma aj detaily...časom to krátkodobo pominie, no potom je to späť...
Mala som toho dosť. Postavila som sa na múr a cigaretu som hodila do rieky. Mám sa hodiť za ňou? Všetko by bolo ľahšie. Aspoň by som skúsila, či človek bude po smrti šťastný.
Tak som tam stála a pozorovala prúdiacu rieku. Srdce som mala v krku a strach zo smrti privieval vietor.
Skočím a čo potom? Budem šťastná? Budú šťastní ostatní? Čo po mne ostane? Aké je moje posledné želanie?
Bola to nádhera. Koľko vecí som zrazu chcela stihnúť než umriem.
Nechcela som zapadnúť prachom. Chcela som po sebe niečo nechať. Niekoho, kto by niesol kúsok mňa po celé generácie. To jediné som mohla.
Tak som zliezla z mosta, rozplakala som sa a zapálila ďalšiu malborku. Som rada, že tentokrát to opäť prešlo...
napísanísané:: 5.12.2006
prečítalo:: 1436 ludí