k6.sk - literárny server

Prvá poľovačka

Došiel po dni večer. Na okraji lesa sa rozprestierala malá lúka, na ktorej sa všetko živé chystalo do tajomného spánku. Večerná rosa kropila trávu a zavlažovala zem. Aj unavené vtáctvo sklonilo hlávky a privieralo oči prizerajúc sa na mesiac, ktorý neisto vystupoval na vrchol oblohy. Chladným odrazom slnka predstavoval pána noci a nemým posunkom hviezd žehnal krajine pokojné sny.
„Je deväť preč.“ – povedal Peter, dvihol svoj zrak z hodiniek na koreň nosa. Posunul si okuliare a hodil jedným okom backend doprava, smerom k napájadlu. Bol neveľký chlapík atletickej postavy stredného veku. Viacerí by mu tipovali niečo pred tridsiatkou a to sa mu zdalo ako kompliment. Cítil sa vždy mladší hoci mal tridsaťosem. Ešte stále športoval. Hrával volejbal, ale aj futbal aj keď už pasívne. Venoval sa aj športovej streľbe avšak už nesúťažil. Bavilo ho to. Nedávno sa dostal do poľovníckeho zväzu a teraz bol prvýkrát oficiálne na lov.
„Už by mali prísť, ak nie pôjdeme inam“ – odvetil Maroš. Maroš bol skúsený poľovník. Poznal všetky chodníky vo svojom revíre. Celý život venoval lesu. Bol už na dôchodku, ale stále si vychutnával lov. Celý rok sa staral o les a zver. Keď sa mu naskytla príležitosť a dostal povolenie k odstrelu vychutnal si lov naplno. Vystriehol si svoju obeť a nechal jej aj náskok. Stopoval a prenasledoval bez prestania až kým sa ocitol zoči – voči koristi. Jej život potom ukončil tak, aby čo najmenej trpela. Niekedy sa stalo aj to, že ju nechal ísť, s tým, že neskôr si po ňu príde. Bol ako smrť, ktorá má denník svojich obetí a navštevuje ich v osudný deň. Niekedy dôjde aj skôr, ale len preto aby sa uistila, že ju nik nepredbehne. Inokedy ako život, ktorý pomôže v tých najhorších chvíľach. Keď bol hlad tak kŕmil, keď smäd napájal a keď sa niektorý obyvateľ lesa zranil tak liečil. Keď bolo potrebné odstrániť škodnú zver, ktorá páchala neprávosti na statkoch, či v lese bol to práve on. On zástanca slabých a nevinných, ale aj lovec. Kto vlastne bol?
„Aha, tam napravo, na konci lúky sa čosi pohlo.“ – poukázal Peter. Maroš priložil ďalekohľad k očiam a skúmal pohyb v pravej časti lúky. Poškrabal si bradu a neslávne odvetil. „ Tak na toto dnes nepoľujeme. Sú to mladé laňky.“- zložil ďalekohľad a pomaly si odpil z poľnej fľaše za hlt čistej vody, ktorú si po ceste nabrali v neďalekej studničke.
„Ako to? Sú to celkom zaujímavé kúsky.“ – pošepkal Peter.
„Možno, ale dnes sme si po ne neprišli.“ – odpovedal Maroš. „Čakáme na niečo iné. Počkaj chvíľu a uvidíš.“
„A ak nepríde?“
„Aj zajtra je deň.“ – a už nevenoval pozornosť Petrovmu šomraniu. Nechcel ho uraziť tým, že je tu prvýkrát a je troška vyplašený z toho, že pomocou optiky na chladnej zbrani si už vyhliadol svoju obeť. „Čakáme na kapitálny kúsok. Takýto chodieva iba sem.“ Vedel o čom hovorí, avšak nevedel, čo sa o malú chvíľu bude diať.
Na ľavej časti lesa, čosi vyplašilo ospalých obyvateľov lesa. Tí sa prebrali a chaoticky hľadali útek pred niečím, čo vyšlo do ulíc lesa a prekonávalo prekážky akoby mu ani nestály v ceste. Rev prebudil už aj vtákov. Tí vzlietli nad koruny stromov a lietali akoby boli na kruhovom objazde. Škriekali. Ohlasovali nebezpečenstvo.
„Do pekla, čo sa to tam deje,“ – opýtal sa Peter.
„ Neviem, ale hneď sa to dozvieme.“ – pohladil si polosivú bradu a pevne zovrel svoju zbraň. Pritisol pravé oko k optike. Hľadal šelmu, ktorá prebudila les. Bola prefíkaná. Akoby vedela, že sú tu iní lovci. Zdalo sa, že presne vie, pokade môže dôjsť aby ju nik nevidel. Zastavila sa. Dvihla zrak a skúšala vetriť. Každý krok si dobre premyslela. Rozhodla sa obísť lúku a počkať pri napájadle. Hlad ju nútil opäť loviť. Bola sama. Nemala priateľov. Iba nepriateľov. Lovila raz za dva, prípadne tri dni podľa toho ako jej vnútornosti vstrebali poslednú potravu. Poľovníci sa ňou pýšili, aj keď mala prívlastok predátora. V dnešnej dobe patrí už k ohrozeným druhom. Pri svojom útoku nedávala šancu na útek, šancu na prežitie. Chvost spustila na zem. Prikrčila sa. Kontrolovala svoj dych aj tlkot srdca. Nechala les a jej nájomníkov, aby sa ukľudnili. Privrela oči. Chránila sa odrazu mesiaca. Dokonale splynula s prostredím.
„ Čo to má znamenať?“ – prekvapil sa Peter.
„Máme tu návštevu.“ – zašepkal Maroš, keď v optike nič a nikoho nenašiel. „Cudzí hosť v našom revíre. Veď sa ukáže. Uvidíme, s kým to tu máme dočinenia.“
„Čo myslíš, čo to je?“
„Počuješ? Počuješ to ticho? Akoby sa zľahla zem, ale ona je tu. Je tu a sleduje nás. Má nás prečítaných už pár minút.“ – poznamenal Maroš.
„Hovoríš o nej ako o netvorovi. To sa píše v rozprávkach o vlkodlakoch. Je to len starý báj akurát tak pre decká. Myslím, že dnes sme skončili.“ zašomral Peter popod nos. Uvolnil ruky a odložil zbraň. Zobral do rúk ďalekohľad. Pozoroval okolie napravo a naľavo, ale na nič zvláštne nenarazil. V priebehu pár minút bolo úplné ticho a kľud. „ Je to aj tak divné ako stíchol les. Možno už je preč.“

Po tridsiatich minútach.

„Pôjdeme domov?“ – opýtal sa Peter.
„Nie. Boli by sme lacná korisť hoci na nás nepoľuje.“ – odvetil Maroš.
„Ale no tak. Dnes už aj tak nič neulovíme. Zbytočne zabíjame čas. Zájdeme ku mne. Pozývam ťa na pohárik. Dáme si trocha do nosa a vyspíme sa na zajtrajšok. Zajtra mám ešte voľno. Čo ty na to?“
„Teraz určite nie, tu sme v bezpečí.“
„Dokedy tu budeme?“
„Až neodíde.“
„Nemyslíš si, že tu je a čaká akurát na nás.“
„Je tu.“
„Ako to vieš?“
„Tak ako prišla mala aj odísť, ale neodišla.“ – poznamenal Maroš.
„Ako si môžeš byť tak istý? Možno sa pohrala a potichu sa vytratila.“ – premýšľal Peter.
„Nemyslím. Ver mi. Je tu. Prišla hladná a chce odísť sýta. Pozná miesta, kde chodí zver. A prišla práve na toto miesto ako my. Prišla sem, aby sa nažrala.“ - dokončil Maroš. Svojím sluchom pozoroval ako sa Peter usadil do rohu posedu. Prekrížil nohy, skrčil sa, zbraň oprel do kúta, pod hlavu si dal čiapku a privrel oči.
„Pre mňa za mňa ja sa vyspím aj tu. Nebude to Grand hotel ani motorest U troch muškatierov, ale na pár hodín mi to postačí.“ – zašomral Peter a jeho telo sa pomaly uvolnilo. Vkročil do sna. Nesníval o tom ako ulovil vytúžený úlovok ani o divnom náštevníkovi, pre ktorého sa rozhodli ostať. Jazdil rušným mestom. Reklamné bilboardy z každej strany mu oslepovali tvár. Výklady ťahali oči a lacné prostitútky po pravej strane sa mu núkali jedna pred druhou, ich vidina zárobku nepoznala hranice. Kde tu pri chodníku na opačnej strane ležal nejaký opilec a v rohu žobral žobrák. Semafory pred križovatkou blikali ako pokazená morseovka pravidelne na oranžovo. Vľavom kúte ulice sedela vo vozidle policajná hliadka a nevenovala pozornosť tomu, čo sa deje na ulici len k teplému Big Macku a horúcej silnej káve.Do rána bolo ďaleko. Pouličný predajca uprostred prechodu pre chodcov ešte aj teraz predával za výhodné ceny svoj tovar, ktorý nik nekúpil počas bieleho dňa. Zľavil už o polovicu. Cez cestu prebehol pes a zúrivo štekal na pouličnú mačku. Nedal jej šancu. Za križovatkou napravo pri hydrante na obrubníku sedela skupinka mladých ľudí oblečených rôznofarebne z vietnamského obchodu za pár šupov. Naľavo na lavičke pri zastávke sa olizovali dvaja trúfalci. Nerozoznal ich pohlavia nakoľko mali obaja oblečené džíny a rovnako dlhé vlasy. Myslel si, že ak by neďaleko nesedeli policajti v aute tí dvaja by sa určite prestali kontrolovať a skončilo by to veľmi divoko. Aj ďalší pár sa prechádzal po chodníku a hovoril si príbehy aj zažité aj čiastočne prikrášlené fantáziou, aby boli jedinečné, zábavné a strhujúce pre toho druhého. Rádio mu revalo na maximum. Hralo jeho obľúbenú pieseň Paradise city od Guns and Roses. Kedysi slávny hit. Vyskočil z auta rovno na pódium a venoval sa publiku, ktoré spievalo s ním jeho piesne. Gitarové sóla vyprovokovali dav do šialenstva. Prestal sa kontrolovať a skákal, tancoval a spieval ako zmyslov zbavený. Chvíľami bol nepríčetný a práve tú jeho nepríčetnosť ľudia milovali. Skočil do publika. Padal. Ani nevedel kam. Ostal ležať. Svet sa točil. Vrieskal, kvílil skandoval jeho meno a on už nevedel kto je, kde je a čo robí. Nechal sa unášať eufóriou do bezvedomia. Ocitol sa vo vlaku, ktorý namiesto toho aby spomalil pred čiernym tunelom pridal. Rútil sa do tunela. Čierna striedala bielu, obrazy tvári ľudí, ktorých nikdy nevidel ani nestretol sa mu premietali ako vo filme. Piskot bŕzd, davové šialenstvo a neskutočný pád, ktorý vôbec nebolel vystriedalo čosi silné. Zarevala zbraň. Prebudila by aj mŕtveho. Ukončila tento chaos, do ktorého vošiel. Strhol sa. Otvoril oči. Lapal po dychu. Jeho srdce bilo ako zvon. V očiach mal beznádej, zúfalstvo a strach. Bál sa natiahnuť ruky. Nebol schopný pohnúť sám sebou. Jediná veta, ktorá ho teraz napadla bola, čo sa stalo. Privrel oči a znova ich otvoril. Maroša nevidel. Sledoval predmety okolo seba akoby hľadal odpoveď. Premýšľal. Výstrel. Skúsil sa postaviť na zmeravené nohy. Nešlo to. Začul praskanie rebríka. Niekto sa k nemu približoval. Zvuky boli čoraz bližšie. Siahol po rukoväti noža v pošve na opasku. Čakal. Zrazu uvidel matne tvár.
Maroš dokonale prečítal jeho otázku a rozumel reči jeho tela. Usmial sa a povedal „ ideme domov. Dáme si pár panákov, vyspíme sa a počkáme na zajtrajšok.“ Jeho ústa boli úprimne pootvorené a jemný úsmev sa dal všelijako vysvetliť. Petrove oči sledovali pohyby jeho pomaly vráskavých rúk, ktoré zdržali popruh zbrane. Vôňa spáleného pušného prachu mu dráždila čuchové bunky. Bol to Marošov výstrel, ktorý ukončil jeho nezmyselný sen a trápenie v rohu vysokého posedu. Dolámané mal celé telo. Nebol schopný sa postaviť. Do jeho údov sa zahryzli mravce. Ešte jednu takúto noc a môže sa objednať u maséra, zájsť do sauny a ponoriť do perličkového kúpeľa.
„Ako dlho som spal?“ – opýtal sa Peter.
„Asi pätnásť minút.“ – odvetil Maroš.
„Bolo to ako večnosť. Čo to bolo?“
„Veď uvidíš, keď zídeš z posedu.“ – pousmial sa Maroš. Pomohol mu vstať. V ďalekohľade zbadal ležať bezvládne telo zvieraťa, ktoré nevyzeralo byť nebezpečné. Ležalo a nehýbalo sa. Ako spadnutá vypchatá figurína v múzeu, ktorá síce pomocou šikovných rúk praktikantov naháňa hrôzu, ale neublíži nikomu. Zložil ďalekohľad na prsia. Vybil zbraň a zavesil si ju na plece. Schmatol svoj malý batoh, otočil sa a nasledoval Maroša po rebríku. Rebrík občas zapraskal. Nikomu to už nevadilo. Dnes skončili. Ešte sa upravil a vykročil ráznym krokom spolu s Marošom.
„Tak som sa vyľakal, to mi už nesmieš urobiť.“ – s úsmevom povedal Peter.
„Samozrejme, ak sa neuložíš do klbka a neusneš.“ – zasmial sa Maroš a priateľsky ho potľapkal po pleci. „ Vieš – pokračoval, musel som to takto riešiť inak by som ... “zasmial sa. „Škoda, že si zaspal. Bola prefíkaná. Nuž škodiť už nebude a my si pokojne môžeme vyraziť, aby nám neprepadla povolenka.“ – touto vetou vyčaroval úsmev na Petrovej tvári hoci nevyzeral na to aby sa bol ešte dnes zasmial.
Ich kroky viedli k nej, k starej vlčici, vydedencovi svorky, ktorá ju už odvrhla. Jej srsť nebola taká lesklá a čistá. Pár chumáčov jej už vypadlo. Zakalené oči a spenený pysk prezrádzal aj ochorenie. Prehrala súboj so životom. Keď vbehla do dráhy guľky, ktorá znamenala pre ňu koniec samoty, ktorá jej vzala život a tým ukončila trojdňový hlad i potulky lesom. Už nebude naháňať nikomu strach, skrývať sa a loviť slabších jedincov. Starať sa ako bude vyzerať nasledujúci deň. Hľadať si prístrešok, keď bude pršať, či nachádzať svoje útočište vo vyhnanstve.
„Minule, som ju videl prechádzať cez dedinu.“ – povedal zadivene Peter.
„Takže už bola aj v dedine. A ja som si myslel , že si bača vymýšľa.“ – prehodil Maroš a pokračoval. „Kedysi sme tu mali vlkov. Tí žili hlboko v lese. Ani neschádzali do dediny. Škoda, že prešli na druhú stranu. Je tam určite väčší kľud. Zoberieme ju a odvezieme veterinárovi. A potom...“ – obom bolo jasné ako strávia zbytok večera.




Koniec