Linka 112

autor:: janyr

rubrika:: poviedky

Linka 112


Linka 112, prosím.
Chcem nahlásiť nehodu – ozvalo sa zo slúchadla.
Akú nehodu?
Autonehodu. Auto narazilo do stromu...
Koľko je v ňom ľudí? – opýtal sa dispečer.
Zdá sa mi, že je tam iba vodič.
Ako vyzerá, v akom je stave?
Neviem, nehýbe sa. Určite je zranený.
Kde sa stala nehoda? – kládol ďalšiu otázku.
Na ceste z Dolnej do mesta pri križovatke do kúpeľov.
Dispečer si všetko pozorne zaznamenával, aby mohol predať dôležité informácie ďalej. Ešte pár formalít a už dvíhal iné telefónne slúchadlo.


Záchranná služba prosím.
Dispečing 112. Na ceste z prímestskej časti Dolná v smere do kúpeľov sa stala autonehoda, zranený je vodič pravdepodobne v bezvedomí.
Rozumiem – povedal Paľo a ukončil hovor.
Bol to skúsený záchranár. Vysoký, atletickej postavy okolo tridsiatky. Mal za sebou pár rokov praxe. Svoju prácu bral zodpovedne. Jedná sa o ľudské životy. Každý prípad mal svoje špecifikum, preto sa tak aj k nemu staval.
Máme výjazd za Dolnú v smere do kúpeľov. – oznamoval.
Čo sa stalo? – opýtal sa Jaro.
Autonehoda, vodič je asi v bezvedomí – pokračoval Paľo.
Postavil sa. Obliekol si pracovnú bundu a už sa pustil smerom k dverám. Jaro schmatol kľúče od sanitky z vešiaka pri dverách. Prekonal zopár schodov, kým Paľo zamykal miestnosť. Otvoril auto. Nasadol a naštartoval. Rozsvietil svetlá. Rád šoféroval. Začínal ako vodič dopravnej zdravotnej služby. Rozvážal pacientov po vyšetreniach. Nie veľmi sa mu táto práca páčila, ale bola to jeho jediná obživa. Neskôr sa začal zaujímať o miesto vodiča na záchrannej službe. Po absolvovaní kurzu rýchlej jazdy a vedenia vozidiel s právom prednostnej jazdy ho k nej prijali. Paľo si sadol na miesto spolujazdca. Pohli sa. Obišli budovu, v ktorej mali stanicu. Jaro rozsvietil maják. Ručička tachometra sa začala prudko šplhať. Platinových pätnásť minút už bolo v pohybe. Zdolávali kilometre cez okolité dediny. Ostré zákruty aj nevychovaných vodičov. Rýchlosť ozveny sirény prehlušovala pustené rádia v osobných autách. Prechádzali Dolnou. Okoloidúci chodci ich sledovali pohľadom. Niečo sa stalo. Prešli ďalšou zákrutou. Minuli dom smútku na konci dediny a cintorín. Ocitli sa na rovnej ceste. Táto rovinka dráždila pravú nohu na plynovom pedály. Aj keď sa tu dalo rozbehnúť, začali spomaľovať. Už ho videli.
Tu sa vybúrať to chce umenie – poznamenal Jaro.
Začal pribrzďovať až zastavil. Maják ostal blikať. Obaja vyskočili z auta. Paľo otvoril nadstavbu sanitky. Schmatol liekový kufrík a odsávačku. Pribehol k havarovanému autu. Zadychčaný Jaro doniesol kyslík a defibrilátor. Svoju výbavu položili na zem. Násilím otvorili dvere. Paľo otočil kľúčom v spínacej skrinke. Rozsvietené kontrolky zhasli. Prihovoril sa vodičovi. Neodpovedal. Navliekol si rukavice. Zhodnotil vitálne funkcie. Vodič mal veľmi plytký dych aj pulz.
Musíme ho vytiahnuť – začal Paľo. Podrž mi dvere – pokračoval.
Pomocou nacvičeného hmatu, vyprostil položivého mladého vodiča von z havarovaného auta. K jeho osemdesiatim kilám pri bezvedomí pribudlo aspoň ďalších desať, ktoré preverili Paľovu kondíciu.
Uf, ten má aspoň sto kilo – zašomral cez zuby.
Počkaj pomôžem ti – ozval sa Jaro.
Položili ho na chrbát. Zafixovali krčnú chrbticu. Jaro roztvoril kufrík a začal chystať kanylu s infúziou. Paľo opäť vyhodnocoval vitálne funkcie. Roztrhol mu tričko. Nalepil elektródy a pripojil k defibrilátoru. Jeho stav sa pomaly zhoršoval. Pulz klesal pod dvadsať úderov a dych takmer vymizol. Jaro napichol žilu.
Odchádza – oznamil Paľo.
Začali nevládne telo oživovať. Paľo podával ústnou maskou kyslík a Jaro začal stláčať hrudník. Boli zohratý. Jeho frekvencia sa zhodovala s učebnicovou definíciou sto stlačení za minútu. Prešli dve minúty. Zadychčaný Jaro si utrel pot na čele. Kontrola rytmu srdca. Defibrilátor poukázal na komorovú fibriláciu.
Budeme defibrilovať – poznamenal Paľo.
Pripravili sa na výboj.
Defibrilujem.
Nič netušiace telo sa zatriaslo, keď nastal výboj.
Nič – skonštatoval.
Pokračovali v oživovaní. Ležiaci nejavil známky života. Vošiel do hlbokého sna. Možno do čierneho tunela. Hľadá cestu, ale ani sám nevie kadiaľ má ísť. Ticho dopadá na jeho spánky. Vie to iba on, iba on. Paľo znova kontroloval životné funkcie.
Idem defibrilovať – oznámil.
Defibrilujem.
Opäť bez úspechu. Tento stereotyp sa opakoval po ďalšie dve minúty. Paľo nachystal Adrenalín. Skontroloval rytmus srdca. Podal liek a v zapätí tretíkrát defibriloval. Mladíka niečo silno koplo. Spadol na zem a začal sa zvíjať od bolesti, ktorá trápila jeho hrudník. Ani sa nadýchnuť ani vydýchnuť. Bezvládnosť rodiaceho dieťaťa núti ho prvýkrát sa nadýchnuť so slzami v očiach. Obidvaja sledovali krivku na monitore. Akoby našepkávali prístroju, čo má zaznamenať.
Naskočil. Máme ho – vydýchli si.
Pravidelný tlkot srdca dodal ich ústam jemný úsmev. Do žily mu tiekla infúzia.
Tak, čo to tu ešte máme? – Paľo pátral po ďalších poraneniach. Jasná bola otvorená zlomenina pravého stehna. Ošetril ju a Jaro začal znehybňovať. Ešte znehybnia predpokladanú zlomeninu pravého predlaktia a môžu vyraziť. Drobné škrabance nie sú prioritou. Ranený je stabilizovaný. Až teraz začali lepšie vnímať policajtov, ktorý už pracovali na vyšetrovaní nehody a odháňali zvedavcov. Jeho totožnosť bola známa. Doklady na vedľajšom sedadle a mobilný telefón v sade hands free odhalil viac informácií o nešťastníkovi.
Toto asi budete potrebovať. – jeden z policajtov podal Paľovi doklady. Ako je na tom?
Je bezvedomí, ale stabilizovaný – zhodnotil jeho závažný stav Paľo. Jaro šiel po nosítka.
Kam ho odveziete?
Do traumatologického centra, tam ho potom hľadajte – odvetil mu.
Spoločne ho pripútali a naložili do sanitky.
Za tri minúty sme v nemocnici – vyhlásil Jaro.
Tak poďme.
Pozbierali svoj materiál a prístroje. Nasadli. Hluk sirény popohnal sanitku. Rútili sa do mesta. Paľo bol s pacientom a kontroloval jeho zdravotný stav. Preleteli mestom. Nemocnica bola na jeho druhom konci. Ako vo filme nemocnica na okraji mesta. Zákruta vpravo. Stúpanie a zákruta vľavo. Poznal tu cestu. Dvesto metrov na pohotovosť. Spomalili a odbočili doľava. Ešte jedno zrýchlenie. Pribrzdil. Otočil to doprava a v zapätí doľava. Zastali. Zadné dvere sa otvorili. Vytiahli nosítka. Paľo už mal nachystanú správu pre lekára. Hlavným vchodom pohotovosti vošli dnu. Hneď naľavo bola traumatologická pohotovosť. Potvorené dvere do ambulancie prezrádzali, že už ich čakali.
Dobrý večer. Máme pacienta s polytraumou. V bezvedomí, tlak deväťdesiat na šesťdesiat, stabilizovaný dych desať a pulz päťdesiatosem. Má otvorenú zlomeninu stehennej kosti a pravdepodobne zlomeninou pravého predlaktia – opisoval Paľo jeho zdravotný stav.
Službukonajúci lekár ho počúval a zároveň čítal správu, ktorú mu vložil do rúk. Podpísal mu prevzatie pacienta, zapísal čas príchodu a poprial príjemnú službu. Medzitým dvaja ošetrovatelia spolu so sestričkami premiestnili raneného na traumatologický vozík. Jaro vyviezol nosítka von z ambulancie. Smeroval k autu. Zasunul ich dnu a zatvoril dvere. Zo svojich dverí vybral krabičku cigariet. Zapálil si. Oprel sa o auto a pohľadom sledoval, kedy vyjde Paľo. Zbadal ho. Prišiel k sanitke.
Tak ideme? – opýtal sa ho.
Jasne. A kam to bude?
Domov – odvetil Paľo.
Nasadli. Jaro zapol obľúbené rádio a vyrazili späť na stanicu.

napísanísané:: 29.11.2006

prečítalo:: 1472 ludí