k6.sk - literárny server

Ten deň sa pre pohotovostného lekára začal normálne. Zablahoželal svojmu synovi Dušanovi k jeho meninám, zaviezol ho do školy a potom sám šiel ordinovať.
Ako prvého pacienta vyšetril istého Dušana B., s ktorým do ordinácie prišla jeho učiteľka zo základnej školy, nakoľko rodičia nemohli.
Dušan mal zlomený palec pravej ruky, no doktor ho pre istotu poslal na röntgen a potom k doktorke Ivete K., ktorá mu dala na ruku sadru.
No to som už hodne preskočil, vrátim sa teda späť.
K doktorovi prichádzali aj ďalší pacienti, ktorých vyšetril a viac sa nimi – nakoľko sa ani v jednom prípade nejednalo o nič vážne – nezaujímal. No asi okolo dvanástej dostal zvláštneho pacienta. V iný deň by sa nad ním hlbšie nepozastavil, avšak... Chlapec sa volal Dušan L. a mal zlomený palec na pravej ruke. Aj tento mladík ďalej putoval na röntgen a k doktorke Ivete K.
Doktor sa nútil k pokoju. Dvaja oslávenci menín so zlomeným palcom – veď čo je na tom až také strašné? No nedalo mu to, ostal mimoriadne znepokojený, akoby tušil, že príbeh vôbec nebol pri konci.
To najhoršie malo len prísť.
Prišli ďalší pacienti. A aj odišli. Tesne pred piatou – o tomto čase mu mala končiť smena – mu sestrička oznámila, že v čakárni čakali dvaja chlapci s matkami.
- To sú dnes moji posledný, - povedal jej na to.
Vyšli najavo dve veci. Mená oboch chlapcov sa zhodovali. Obaja sa volali „Dušan“. A tiež prišli preto, lebo ich trápil zlomený palec na pravej ruke.
Vyšetril prvého z nich, no v duchu sa už zaoberal desivou záhadou. Aj jeho poslal tam, kde dvoch pred ním. Ako vchádzal do ambulancie jeho posledný pacient toho dňa, vedel, že je zle. Chlapec nemusel povedať absolútne nič, už aj tak vedel, že sa bude volať Dušan a prišiel so zlomeným palcom pravej ruky.
Mal pravdu.
No ešte predtým ako ho pustil z ordinácie preč, spýtal sa ho: - Ako sa ti to stalo, chlapče?
- Spadol som, - odvetil Dušan L. (jeho celé priezvisko sa nezhodovalo s priezviskom Dušana, ktorého vyšetril okolo obeda, rovnaké boli len začiatočné písmená)
- Môžeš to skonkrétniť?
- Hral som sa s loptou, zrazu sa mi v hlave zjavilo také strašidlo, - hovoril pokojne aj napriek tomu, že mal len deväť rokov a celé ho to vystrašilo.
Jeho matka si povzdychla a nasilu zakašľala.
Doktor si pomyslel, že chlapec si zrejme rád a často vymýšľa, ale napriek tomu ho chcel vypočuť do konca.
- Prestal som vnímať okolie. Keď som sa prebral, padal som a ako som dopadol, zlomil som si palec.
- Ako to strašidlo vyzeralo?
Pri tejto otázke chlapec nebezpečne zbledol. Otvoril ústa, akoby chcel odpovedať, avšak nemohol. Z úst mu nevyšla jediná hláska, zostal sedieť ako obarený. A potom sa začal neprirodzene mykať. Doktor, hoci nebol psychológ, ihneď zistil, že výjav v chlapcovej hlave mu spôsobil ohromný šok a že by ho nemal trápiť.
- Dobre, nemusíš mi odpovedať, - povedal, tváriac sa pokojne, hoci v jeho vnútri to priam vrelo.
Triaška u Dušana postupne prestala, no neprestával vyzerať ako smrtka.
Poslal ho do sadrovne a pri odchode jeho matke odporučil, aby viac pred ním nespomínala nič ohľadne zlomeného palca a ak by sa jej syn opäť dostal do podobného stavu, aby s ním zašla k psychiatrovi. Tá to prijala s výzorom človeka, ktorý je presvedčený o tom, že ani on, ani nikto z jeho príbuzných psychiatrov nepotrebuje a nikdy potrebovať nebude. Viac ju neprehováral a nechal ich ísť.
V ordinácii ho vystriedal kolega a doktor sa pobral domov. Vrátil sa zadumaný a znepokojený, čo spôsobila jednak podivná zhoda náhod (?) a taktiež meno jeho syna.
Spravil doma akési veci a pobral sa do detskej izby, kde zbadal svojho syna sedieť za stolom. Čosi si čítal. Doktor sa nemohol zbaviť hrozivej predtuchy.
- Potrebuješ pomoc s úlohami?
- Nie.
Prišiel k nemu bližšie a spoza chrbta uvidel pravú ruku svojho osemročného syna, pridržiavala knihu. Pravý palec mal v akejsi podivnej polohe...
- Čo máš s palcom? – spýtal sa, čakajúc najhoršie.
- Vyvrtol sa mi, no dokážem ním hýbať. Už ani nebolí.
- Ako sa ti to stalo?
- Hral som sa a potom... som spadol.
Doktorovi sa zazdalo – alebo to tak naozaj bolo? – akoby chcel jeho syn povedať namiesto „... som spadol“ niečo iné.
Preto naslepo vystrelil.
- Predtým ako si spadol sa ti v hlave nezjavilo akési... eh... strašidlo?
Jeho syn obrátil hlavu smerom k nemu a vypúlil naňho oči plné strachu. Doktor vedel, že mal pravdu.
- Ako to strašidlo vyzeralo?
Dušan úplne zbledol. Aj on mierne pootvoril ústa, chcel niečo povedať, ale nedokázal to. Aj on sa začal triasť, najprv ruky a potom celé telo.
- Hej, čo ti je?
Dušan ho však nevnímal. Neprestával sa smrteľne mykať, civel na holú stenu s prázdnym pohľadom v očiach.
- Nie, neodpovedaj. Pokoj.
Avšak ani to nepomohlo. Trauma jeho syna bola taká obludná, že sa prestal ovládať, posadnutý strachom. Nakoniec zamdlel a odpadol.