k6.sk - literárny server

Kasper vyšiel a ulicu a potkol sa o obrubník. Dofrasa, zahrešil popod nos a pozeral na roztrhanú topánku. Vyzul si ju, chytil do ruky, a s jednou nohou bosou capkal po mlákach Raspelovej ulice dole mestom. Oprava topánok, udrel mu do očí veľký plagát prichytený na stene dvoma malými klinčekmi. Začudoval sa, že ho vietor ešte neodniesol. Plagát sa vo vetre stáčal sem a tam, ale stále držal na svojom mieste, prichytený tými klinčekmi, odovzdaný osudu, rád, že visí. Kasper otvoril dvere opravovne. Zdnu sa vyvalila kožušinová, kožia, laková vôňa, a nad hlavou mu zacinkal zvonček. Kasper vošiel do teplej miestnosti, oprášil kožuch, sadol si na jedinú voľnú stoličku (iná tam ani nebola) a čakal ako poslušný zákazník čakať má. Dnu nakukla tmavovlasá hlava. Daria vstúpila a dnu priniesla vôňu chleba. Daria bola obuvníkova dcéra, statná, vysoká, a jemne zanedbaná. Táto zanedbanosť v Kasperovi vyvolávala živočíšnu túžbu zovrieť ju v náručí a tíšiť ju, tíšiť.... Daria mu odzdravila úklonom hlavy, vysúkala sukne, a ukázala biele nohy. Kasper sedel, a nemohol sa pohnúť. Stískal v ruke topánku, mokrá ponožka mu chladila nohu, a z diery vytŕčal palec. A Kasper len sedel a pozeral do toho úškrnu, čo na neho Daria vykúzlila. Daria podišla bližšie. Pozrela zúfalcovi do tváre, a sukne zdvihla ešte vyššie. Chceš? Opýtala sa bez hanby a začervenania. Kasper chcel. Veľmi chcel. Tak, ako chceli mnohí pred ním, a akoby ešte chceli ďalší za ním. Tí, na ktorých už neostalo. Daria si zhrnula jednu pančuchu. Otec je v dielni, zašomrala popod nos. Kasper sedel a stískal tú topánku, stískal.... Daria skrčila kolená a dosadla mu na lono. Bola tak blízko a pritom tak ďaleko. Lícami sa mu dotýkala čela, prstami ho hladila po krku. Jemne smrdela, tak človečensky až nečisto.

Dariin otec opravoval topánku. Tento deň už asi stodvadsiatudruhú. Zachmúrené obočie mal zvraštené do jednej linky, dlhé mihalnice mu prevísali cez viečka a zametali tie malé čiastočky kože z opravovanej topánky. Úškľabok, bolestivý a zlostný mu skrivil tvár. Počul ju. Počul Dariu, ktorú všetci považovali za jeho dcéru. Čosi mu buchlo po prste. Auu, vykríkol, a pustil kladivo. Akoby začul Dariin výhražný hlas. Akoby kričala – neopováž sa ozvať, kým neskončím... Ako už poznal tento scenár. Koľko vzdychov počul z vedľajšej chodbičky za tie roky! A každým vzdychom mu ubúdalo síl a pribúdalo vrások. Vedel, že len on ju naozaj miluje. Sťažka dosadol na stoličku a počúval....

Kasper vydýchol a pokúšal sa nadýchnuť. Dariine stehná ho zvierali ako železná obruč. Sálala z nej vôňa chleba spojená so smradom, zanedbaným smradom. Kasper ju objal a konečne ju tíšil... Daria vzdychala stále menej. Odovzdala sa osudu, akoby čakala práve na neho, na Kaspera. Zachvíľku bola ticho, tichučko. Kasper vstal, a pozeral na tú živočíšnu krásu, ktorá mu ležala pri nohách. Na krku mala modriny a dych už nebolo počuť. Kasper si natiahol neopravenú topánku. Otvoril dvere a vyšiel do zimy. Dariin otec ešte dlho pozeral na svoju lásku bez jedinej slzy. Potom si obliekol kabát a pomaly sa pľantal k hornému hrobárovi.