k6.sk - literárny server

Stojí na stanici. Má kufrík, oblek a kravatu. Nie je to človek.
Má fialový preliv a vrásky. Má tašku na kolieskach. A nie je to človek.
Má štyridsať, igelitky a strhaný výraz. Pohľady smerujú do prázdna.
Šiltovku, džínsy, zatváracie špendlíky. Do zeme alebo do novín.
Preduchovnelý výraz a jemný úsmev na tvári. Pohľady sa nestretajú.
Blond vlasy, rúž a opätky. Fúzy s plešinou. A každý sám za seba.
Nad walkmanom dredy, pod walkmanom pot a kanady. A nikto o nikom nevie.
Falošná kožušina, prstene a časopis pre ženy. A nikto o nikom nechce vedieť.
Školská taška, desiata od mamy, štrbavý úsmev. Nič.

Na stanici stojí ľahostajnosť v tvare ľudstva. Nedajte sa pomýliť.
A človek stojí na koľajniciach. Už dlho. Stojí a hľadí, bez slova. Vyčkávajúc. Dúfajúc. Prosiac. Hľadí na ľahostajnosť zhromaždenú na stanici. A hľadá. Na jedinej známej adrese. (Je nesprávna.)
Hľadá ľudstvo. Už dlho.

Prichádza. Vlak, nič iné. A človek stojí na koľajniciach. Približuje sa pomaly. Nič iné. Žiaden pohyb. Žiaden pohľad. A vlak sa stále približuje.

Vibrovanie koľajníc. Ohlušujúci klapot kolies. Zmätok, škrípajúce brzdy. Náraz.

A niekto vykríkne.

Žeby ľudstvo?

Asi nie. A keby aj... príliš neskoro.