MOJE ZATMENIE

autor:: passoa

rubrika:: poezia

Moja zem na tvoju tvár už dozrela
a ja predstieram svoje zatmenie.

Slnko ti visí na hrudi
pod čiernou košeľou s dvoma gombíkmi,
na ktoré sa vždy sústredím.
Keď rozlepím obálku so sebou
a snažím sa ešte stále precitnúť,
že z celej zeme som tu naozaj práve s tebou.
A tie momenty majú nehmatateľnú pachuť,
ako krásne obdobie keď som chcela dosiahnuť
prístup do tvojho monumentálneho sveta,
nad ktorým teraz ticho prelietam.

Teraz šliapem po tvojom pseudoraji,
kým čiernobiely svet okolo stojí
a my sa dotýkame len jeho verají.
Páči sa mi, ako tam nepatríme,
ako nepatria krehké kvety zime.
Neviem prísť na to, ako to robíme ...
Páči sa mi, ako to vedia aj oni
a trochu sa ich preto bojím.

Tiež tomu trochu neveríš,
že poznáme svoju hlavu, svoju skrýš.
Nie je to sklamanie, nie je to spleen,
len už do teba príliš vidím.
Už si hladina bez vánku,
som blízko tvojho čela,
prenikám do tvojho spánku.
Tvoja zložitosť je už tak priehľadná.
Teraz ty odpovedz! Čo to znamená?

Smejem sa do dlaní
pri svojom zatmení
a podávam z toho pocitu aj tebe,
nech vieš, ako ma to metie.


napísanísané:: 13.11.2006

prečítalo:: 1120 ludí