cesta mysle

autor:: insania

rubrika:: poviedky

- Cesta mysle -

Bola horká jar. V dedine pomenovanej podľa rieky Okip, ktorá ju rozdeľovala na polovicu, svitalo na nový deň. Vio, chlapec bývajúci poniže kostola bol už dávno hore, stáva totiž s domácou hydinou, lebo stará mama, s ktorou býva sa už o ňu nevládze starať.
Rodičia mu zomreli, keď mal štyri roky. Otec bol rušňovodičom. V jeden tmavý zahmlený večer sa mu pod vlak hodilo mladé dievča, ktoré trápili depresie z lásky. Nedokázal čeliť šoku a výčitkám svedomia. V pivnici domu skoncoval so životom. Matke puklo srdce, keď ho našla modrého, obeseného. Pre Via to bola veľká strata.
Ostal sám so sestrou, ktorú vídava iba každý druhý týždeň. Eryn je totiž autista. Po smrti rodičov sa o ňu stará mama nedokázala postarať a dala ju do ústavu. Vio od ich smrti neprehovoril. Strhával sa zo sna so slzami v očiach, niekedy v tranze, z ktorého ho dokázala dostať jedine stará mama.
Už ako malý ľúbil zvieratá, videl v nich porozumenie, lebo im nemusel nič hovoriť a ony ho aj napriek všetkému chápali a uspokojovali jeho úzkosť. Zo všetkých mal najradšej čiernu mačku Oblohu, ktorá mu vždy spokojne priadla na kolenách, keď pri peci sledoval, ako stará mama štrikuje. Často ju prosil, aby mu z vlny uplietla novú mamu, no až neskôr pochopil, že sa to bohužiaľ nedá. Rozprávať začal tesne pred nástupom do svojho prvého ročníka. Bola sobota a susedom horela stodola. Kričal, vrieskal, v stodole totiž ostali jeho obľúbené zvieratá.
Školu neznášal. Nebol v nej veľmi obľúbený, druhé deti si z neho robili posmešky, chlapci ho dokonca často mlátili. Učiteľka ho tiež veľmi nepodržala a svojimi urážkami len vzbudzovala ľútosť. Stará mama predsa nemala veľa peňazí a to popri tom musela platiť starostlivosť o Eryn. Vio chodil v starých ošúchaných veciach, večne strapatý, no mal niečo v očiach, čo u každého vyvolávalo strach.
Po večeroch, pri šálke čaju, so starou mamou rozoberali dôležité otázky, ktorých mal vždy neúrekom. Prečo hviezdy svietia iba v noci? Prečo nebo je tak vysoko? Rád pozoroval oblohu. Chcel lietať ako vtáky, chcel sa dotknúť mrakov.
(Prečo je tak, prečo padám dole, zastaviť snáď nedokážem? Čo ak raz podarí sa mi chytiť konára? Hoci zoderiem si ruku, otvorí sa v ružu a ja ostanem kľačať, vzápätí vyskočím a dýcham ďalej. Keď sa už viac nebudem môcť nadýchnuť? Predstavím si vzduch, more s ružovými plameniakmi, prečo nemohol by som hrdo vykračovať nocou, stretnúť sestru, sadnúť si s hríbmi, čo sme cestou nazbierali a nechať si srdce vybuchnúť na malinký prach?).
Malý chlapec má vždy veľa otázok. Ako tak sedával na múriku vedľa hojdačiek, na ktorých sa deti hrávali po škole, rozmýšľal prečo ani on nemá takých dobrých kamarátov, veď by mu stačil iba jeden jediný, s ktorým by tu všetko obrátili hore nohami či ľahli na čerstvo pokosenú trávu alebo len tak sedeli na brehu jazera a nechali prenikať vodu mladými telami. Fascinovalo ho veľa vecí a každý zvláštnejší pocit či zážitok si zapisoval do zošitka a vytvoril si spomienku, napísal báseň.

chýba mi ocko aj mamička
nemám kamarátov
odkvitol tulipán

V škole ho nemali radi pre jeho výzor. „Špinavý chlapec, čo ten tu chce!?”... No ako pomaly rástol, z malého utiahnutého chlapčaťa sa stal búrlivý pubertiak, ktorý potešenie nachádzal iba v ohni. Keď bol mladší, spolu so starou mamou chodieval pásť ovce na širokú, slnkom zaliatu lúku a večer, keď sa zotmelo, sedávali pri ohníku, ktorý starostlivo pripravila starenka. Opekali, pozorovali hviezdy a vtedy Viovi učaroval oheň. Neprestajne sa doňho iba díval a díval, nič nevravel akoby v ňom niečo hľadal. Pre Via oheň znamenal strach, bolesť, krik, samotu. Chcel, aby aj ostatné deti trpeli ako on. Kradol im veci, vypaľoval trávu okolo domu, vypúšťal zvieratá druhých na slobodu, začo ho neraz stará mama karhala.
Vo vnútri ho dusila nekonečná zlosť, nenávidel celý svet, nenávidel druhé deti, dokonca aj svojich rodičov, ktorí ho tu nechali napospas osudu a tak ľahkovážne odišli preč z jeho života. Neveril, že ho sledujú z nebies, ako mu to vždy vravievala stará mama. Nikto si ho nevšímal, pre každého bol ako vzduch. Neznášal sa. Stará mama ho veľakrát našla plačúceho, stuhnutého v kŕčoch, ležajúceho na posteli. Jedinou osobou, ktorú mal nesmierne rád po celý dlhý čas bola jeho sestra. Každý piatok, celý nedočkavý, ťahal starkú za mäkké zvráskavené vyrobené ruky aby už konečne šli navštíviť Eryn.
Ústav sa nachádzal v prvom väčšom meste, ktoré bolo rozliate v údolí s vysokým hornatým pozadím. Ashenwale bolo známe vďaka drevu, ktoré sa tu spracovávalo, ale najmä majestátnymi trhmi, ktoré sa tu každý rok v máji konali. Z celého kraja tu prichádzali ľudia, ktorí chceli niečo predať, kúpiť alebo sa prišli len tak zabaviť so svojimi rodinami. Aj Vio tu raz bol so svojimi rodičmi. Dlhé hodiny pozerali na vystúpenia tanečníkov, hudobníkov a rôznych zábavných komikov.
Vio mal veľmi rád hudbu. Bola to jeho samota, jeho prázdnota. Keď len tak sedával pri rybníku a pozoroval zlaté karasy vznášajúce sa prúdom, pískal si na drevenej píšťalke, ktorú mu kedysi vystrúhal starý otec. Bol totiž drevár. Pracoval v meste, no nie v najlepších podmienkach a to ho stálo život. Podcenil prechladnutie počas daždivej jesene, dostal zápal pľúc a s tým mu nepomohol už ani jeho večný optimizmus. Z dreva dokázal vyrezať prakticky čokoľvek. Eryn veľakrát vyrezával vždy nové a nové bábiky, lebo ich vždy niekam strácala. Keď v jeden sobotný deň stará mama upratovala, na povale našla všetky bábiky stojac pokope, pozerajúc jedným smerom, kde im väčšinou Eryn hrala divadielko. Boli celkom vďačné publikum.
Šedá budova ústavu stála na malinkom kopci oproti gotickému kostolu. Za budovou ležala obrovská záhrada lemovaná ovocným sadom, kde pacienti v doprovode opatrovateliek chodili na čerstvý vzduch a s úsmevom pozorovali včely poletujúce po kvetoch, či obdivovali oblohu. V ústave vlastne okrem Eryn nebolo žiadneho autistu, a preto potrebovala špeciálnu starostlivosť.
Vio v nej nachádzal oporu, chcel ju mať vždy pri sebe a nechápal, prečo by späť domov nemohla odísť s ním. Nechápal, čo sa s jeho sestrou deje, prečo, prečo je tu?
(Je múdra? Je génius? Alebo len bytosť, ktorá dožíva, prežíva ako si to myslia ostatní ľudia? Je svet, v ktorom žije prekliaty alebo je to raj? Keď tak s láskou trhá voňavé kvetiny či behá za muchami, ľudia na ňu pozerajú ako na blázna. Čo ak iba ona je normálna a my sme ten zvyšok, predurčení na záhubu? Chcem, chcem, chcem aby bola so mnou, potrebujem niekoho, kto by mi podal ruku, zastavil môj pád!
Som naozaj náročný? Veď žiadam len štipku lásky, trochu porozumenia, nechcem plávať riekou sám, na plachetnici poháňanej iba vetrom, padnúť vodopádom do večnosti, zabudnutia, chabej samoty. Asi žiadam priveľa.)
Viov život sprevádzalo samé nešťastie. Prečo práve on? Nechápal, ako môže byť niekto na tomto svete šťastný, milovať život, milovať rodičov, tešiť sa na každý deň prežitý s svojou rodinou či priateľmi, usmievať sa, nedusiť v sebe myšlienky, ktoré vnútri tak pália. Mal len starú mamu, no tá ho nechápala. Nevedela čo cíti, čo prežíva. Darilo sa jej Via utešovať, upokojiť, no časom stratila aj túto moc, lebo Vio pochopil, že pravda je v podstate niekde úplne inde.
Nezaujímal sa o druhých ľudí aj keď dedinčania naňho často ukazovali prstom, ľutovali ho, no držali si od neho odstup, lebo sa ho báli. Nevedeli, čo od neho môžu čakať. Deťom zakázali akékoľvek kontakty s týmto samotárskym chlapcom.
Vio si to uvedomoval a po pravde veľmi mu to neprekážalo, nezniesol tie kyslé tváre, grimasy s akými naňho zazerali.
Mal rád samotu. Cítil sa byť izolovaný, bol iný ako ostatní. Často rozmýšľal, aké by to bolo, keby tu teraz boli jeho rodičia, keby mal pri sebe svoju sestru, keby dokázal lietať ako vtáky. Pravdepodobne by odletel niekam preč, kde by ho nikto nepoznal, začal úplne odznova. Veď on za to predsa nemôže! On si takýto osud nevybral.
Akoby na ňom tkvel nejaký odporný zápach, ktorý priťahoval, no zároveň odpudzoval ostatných.
Ako som už povedal, v škole sa mu každý vysmieval. No nebola to tak úplne pravda. Do triedy s ním chodilo jedno veľmi pekné dievča, ktoré proti nemu nemalo absolútne nič. Ono vlastne akoby ignorovalo celý svet. Pochádzala z Ashenwale a jej rodičia vlastnili pohrebnú službu.
Z jej výzoru sa to dalo čakať, chodila totiž celá v čiernom. Vio si toto dievča všimol a to v ňom vzbudilo túžbu spoznať, prečo je taká odmeraná, zvláštna, prečo mu pripadá tak veľmi podobná ako je on sám.
V jeden teplý letný deň ich učiteľka cez veľkú prestávku poslala trochu sa vyvetrať von na slnkom zaliaty dvor. Vio sedel opretý pod vysokánskym stromom, pozoroval lastovičky poletujúce po oblohe, keď jeho pohľad zablúdil na dievča s čiernymi vlasmi, s ktorými sa jemne pohrával osviežujúci šteklivý vánok vzduchu. Sedela mimo od všetkých detí v tieni na tráve a sústredene kreslila na biely výkres, ktorý mala položený na kolenách. A vtedy sa ich pohľady stretli.
(Na naše telá začali padať veliké kvapky dažďa, ktoré z nás zmývali prach, ťahali naše holubie telá dierou, farebnou horúcou dierou do neznáma, do očí, vstúpili sme bránou, lemovanou iba našou samotou, vysokými tónmi, do pasce, z ktorej nie je návratu, do sna, v ktorom sme hlavné postavy, uväznení pohľadmi, rečami či mentalitou druhých, v pozadí, v tele samého seba, oklamaní farebnou plachou rozprávkou. Čo ak sa mýlia oni? Nedokážu vidieť svetlo v tme, nedokážu odtrhnúť kvet bez rúk, nedokážu pochopiť naše vnútro.)
Ako tak na seba pozerali, Viovi sa v srdci zapálil plamienok, ktorý ho po chvíli úplne zapálil a na tvári mu namaľoval úprimný úsmev, úsmev len pre Venyu. Bol by sa stavil o všetko, že mu ho opätovala a to mu trochu dodalo odvahu, aby sa k nej prihovoril. Vstal a pomalými krokmi plával k nej ako zmyslov zbavený, nemyslel na nič. Venya odložila výkres, z ktorého sa na Via usmieval anjel letiaci ponad veľmi pekný cintorín. Takto si Vio našiel kamarátku, skvelú kamarátku, ktorú podvedome ľúbil. Zmenilo to aj jeho život. Už ho nevnímal ako tmavú pustatinu plnú ostrých kríkov, ale dnu, do jeho vnútra sadol pokoj.
Vio nebol hlúpy, veď jeho matka bola dosť známou psychologičkou, preto v škole nemal s učivom žiadne problémy, čo mu zaručovalo dostatok voľného času, ktorý väčšinou trávil s Venyou. Vymieňali si svoje sčasti utrápené spomienky, pocity, ktoré prežívali, rozprávali sa o veciach, ktoré vnímali okolo seba, o ktorých veľa ľudí nevraví.
( My dva opustené stromy v ružovučkej kvitnúcej záhrade, len naše korene, to nás spája, rovnako vnímame vodu a vánok, ktorý sa nám nad hlavami šantí s našimi listami či blesky v prudkej víchrici, ktoré nám vždy zoderú kôru. A čo ak jedného z nás zrúbu? Nie! To sa nemôže stať! Lebo zahynie aj ten druhý. Načo by mu bol taký život? Sám, sám len s farebnými farmármi, ktorí sa o mňa nestarajú. Jediné čo dokážu je iba pozberať moju chutnú úrodu, zrúbať pár konárov, aby im nebolo v zime chladno. A čo môj život? Veď nedokážu ani prijať moje padajúce, úplne vyschnuté slzy, spoliehajú sa na sneh, ktorý ich prikryje a uvalí ich tak do večného zabudnutia. Naše korene sú ale zatiaľ veľmi pevné, prepletené pavučinou našich odhodlaní, našich snov.
Stojíme.)

dva listy
z hnijúcej jablone
odtrhnuté
padajú
do neznáma
zachráni ich
jarný dážď?
dva plačúce lístky
v okamihu dňa
ochráni ich
žeravá obruč?

zhoreli...
v kostnatom náručí
preťali ilúziu
spolu
zlepení
voskom orlieho letu
sú šťastní!
navždy

Ako tak spolu poznávali svet a zamýšľali sa nad otázkami súvisiacimi s naším poslaním v tomto živote, zistili, že ich názory nie sú jediné. Zistili, že existujú ľudia, ktorí chápu a cítia ako oni. Nanešťastie neboli živí. Boli to len neznáme mená v množstvách kníh, ktoré spolu prečítali. Takéto veci ich vždy motivovali a sčasti určovali cestu, ktorou by sa bok po boku chceli uberať.
(Ich životy našli dočasný zmysel. Sedeli bok po boku a nechali svoje mysle unášať v harmónii všetkých zmyslov na inú planétu, planétu ne svojprávnosti, kde všetky zákony sú porušované ľuďmi, ktorí sa nechávajú uniesť svojimi pocitmi, do pravidelne meniaceho sa sveta, kde dobro odeje sa do farebného kostýmu či naoko vyzerajúce postavy hrajú iné roly s rovnakým scenárom. Neznamená to, že sa nemáme radi, lež cítime oporu, podporu vo vedľa sediacom, ktorý bezhlavo vrhá všetky sily do poznania, ktoré možno neexistuje, ktoré možno je už dávno v nás a my, v očistci žijúci ľudia, neskrývame tu pokoru, čo nás dostala, vstávame! Chceme zmeniť veľa, preveľa vecí, chceme aby sme boli chápaní našou podstatou, nie činmi, ktoré robíme v zápale či rozhorčení, v pomste osudu, ktorý nás hodil do hry bez pokynov na prežitie. Vzlykám, plačem, no nedokážem pochopiť prečo trhajú naše sny ako huby po daždi, prečo na nás čakajú, brúsia si svoje uštipačné reči a vyskakujú z tmavých rohov s nádejou, že nás svojou zlobou omámia?
Moja drahá Venya. Mám ťa tak rád. Aj keď nie sme spolu, aj keď kvapky dažďa padajú dole, pohľad mi krúži po spomienkach, ktoré sme spolu prežili či pohľady od teba lietajúce pod morskú penu, padajú mi do vlasov, vrúcne cítim tvoj pohľad na tvári, horím, nedokážem si predstaviť život bez teba, sám, opustený na tráve nenašiel som cestu žiť. Skončiť so životom? Nestálo by to zato. Chcem byť s tebou aspoň minútu, chcem ti do úst vložiť tri zaľúbené slová. Je to pre mňa viac ako všetko.)
Venya svojou inteligenciou udivovala mnoho ľudí, sčasti aj seba, no najväčšieho obdivu sa jej dostavalo práve od Via. Túžili poznať pravdu, všemocnú pravdu podstaty ich poslania na tomto svete. Nesúhlasili s názormi, že toto je všetko, čo sa hlbokým ľudským vedomím a potenciálom dá dosiahnuť. Verili v iný, pokojnejší, nie hmotný svet, kde by sa jednou myšlienkou mohli ocitnúť pri ľuďoch, na ktorých im záleží a nespôsobujú im bolesť. To bol asi hlavný dôvod, prečo v živote podľahli lístku na palubu do sveta, kde je všetko povolené, no s presne určenými hranicami a zákonmi. Vyskúšali drogy.
(Sú všetky moje myšlienky iba výplodom mysle, ktorá občas potrebuje vyventilovať či je to podvedomý prúd mojich túžob, mojich snov, s ktorými sa chcem podeliť? Chcem si vytvoriť vlastný svet! Svet, v ktorom nebudem mŕtvy, kde nebude záležať, či som zomrel, či plačem alebo jednoducho kráčam bosý pred mojimi priateľmi, nenarazím. S Venyou sme spoznali veľa krásnych nových vecí. Drogy nás zmenili.
Nepochopili sme ich podstatu. Chceli sme zabudnúť, zakryť pravdu, ktorá bolí, chceli sme byť jednoducho niekým iným. Trpeli sme, hanbili sme sa, nenávideli, chceli sme zamaľovať krutú realitu farbami, ktoré sme ale vôbec nepoznali. Nezabudli sme. Naopak, nedokázali sme ovládať svoju myseľ. Upadli sme do sveta vlastných ilúzii, ktoré nás už viac nepustia späť. Nechceli sme byť úplne samy. To bola ta chyba, osudná chyba, ktorá nás pripravila o možnosť byť šťastní. Plačme, kričme, je to na nič. Niet návratu. Vybrali sme sa tŕnistou cestou, ktorá trhá naše sny na kusy. Boli sme už od narodenia určení na záhubu? Bol to osud?
Nedokážem pochopiť šťastie iných ľudí, nedokážem pochopiť ich ružové okuliare, lebo som nikdy nič podobné nezažil. Nikdy som sa netešil. Ale predsa! Aspoň raz za dva týždne, keď sme so starou mamou chodievali navštevovať Eryn. Dívam sa na ľudí iným pohľadom, ako sa oni dívajú na mňa, je mi ľúto, že to ešte nepochopili.)
V jeden nudný jesenný deň sa Vio s Venyou pohádali a nerozprávali spolu. Tvárili sa mrzuto a urazene, pričom ani jeden z nich nebol oveľa menej tvrdohlavejší ako druhý. Venya si stála za svojím ako správne dievča, no nebolo to v súlade s Viovym názorom. Nestalo sa veľakrát aby stáli proti sebe, väčšinou s problémami bojovali spolu.
Keď Venya kráčala domov chodníkom posiatym dažďovými kalužami a ešte vždy sa na Via hnevala, prechádzajúc cez cestu na druhú stranu, stranu pokoja a sladkých vôni, si nevšimla rýchlo sa blížiace auto a skončila pod jeho kolesami.
(Keby sme aspoň neboli pohádaní, keby som mal navždy v očiach jej usmiatu nádhernú tvár a nie výraz zlosti. Odišla. Chcela odísť? Áno, chcela. Nevládala, nemala chuť maľovať svoju masku pred šťastnými ľuďmi. Mala len mňa. Prečo si dopekla myslela, že ma stratila? Venya, nikdy si ma nestratila ani na jednu jedinú sekundu. Bola to láska? Ľúbil som ju? Neviem. Ak to bola láska, tak ju chcem zažívať do konca života, 24 hodín denne. Myslela si, že už nemá ani mňa. Nemá nikoho?
Nedokážem tu takto ostať. Chcem ísť za ňou, letieť niekam do nebies, sladkej nirvány, chcem podať jej svoju ruku, vznášať sa bielymi perinami. Som zaslepený? Je to prekliatie či zasvätenie? Je to údel alebo dar? Bola mojou jedinou cestou, mojím cieľom, mojou vodou, ohňom, lávou, ktorá ma spaľovala na popol. Už tu nemám prečo ostať. Idem za ňou. Je to kvôli láske? No nie tak celkom. Bola iba jedinou časťou, ktorú som objavil. Viac som nanešťastie nenašiel, nemám síl, nemám motiváciu. Nedokázali ma pochopiť, ba nesnažili sa o to! Idem teda inam, tam kde nie je dôležitý zrak.
Bol môj príbeh smutný? Bol obhajobou či len chabým beznádejným vyznaním?
Neviem.)

Vio pobozkal fotku starej mamy, sadol si na posteľ a skoncoval so životom. Konečne pochopil, ako sa niekedy dávno cítil jeho otec. Nevyčíta mu to. Bolo to jeho rozhodnutie.
Odišiel. Navždy.

popletené korytnačky
jedine pancier
len to nám ostalo
samota
novota
vykoľajené vlaky
s
hrdzavými kolesami
čo ak raz
neprehodia výhybku?

napísanísané:: 27.10.2006

prečítalo:: 1315 ludí