Vojna o plastovú lyžičku

autor:: Michal Abaffy

rubrika:: haluze/blbosti

Jozef a jeho žena Gabika prišli na návštevu k svojim susedom Jánovi a jeho manželky Erike.
- Zdravím vás, - vítal Ján hostí. – Ja s Erikou sme radi, že vás tu po dlhom čase vidíme.
- I my sme radi, - vrátila Gabika.
- Poďte, tu si sadnite.
Jozef s Gabikou sa teda usadili do pohodlného gauču, ktorý im bol núkaný. Ich hostiteľ zatiaľ odišiel do kuchyne so slovami, že pomôže svojej žene s dokončením chlebíčkov. O chvíľu sa obaja vrátili do obývačky i s misou obložených chlebíkov. Tú Ján položil na stolík pred gauč a spolu s Erikou sa usadili do stoličiek z druhej strany stola.
- Dajte si, - núkala chlebíčky Erika. – Myslím, že sú chutné... Mimochodom, nedáte si niekto kávu?
- Ja kávu nepijem, - odmietla Gabika.
- Zato ja si dám, - prijal ponuku Jozef.
Erika odbehla do kuchyne. Pokým tam bola, z tácne chlebíčkov zmizli štyri, Jozef zjedol dva, jeho žena a Ján po jednom. Keď sa Erika vrátila, v ruke niesla malú šálku, z ktorej sa parilo, na podnose a s červenou plastovou lyžičkou vo vnútri. Položila ju na stôl pred Jozefa.
Jozef sa naklonil nad kávu a vybral z nej malú červenú lyžičku. Chvíľu si ju premeriaval a až keď si bol istý, prišiel s vyhlásením: - Táto lyžička je moja, stratila sa mi asi pred polrokom a odvtedy ju hľadám.
- Som si istý, že sa mýliš, lebo tá lyžička je moja, - odvrkol Ján s viac bojovnou náladou ako bolo potrebné.
- Určite to bude iná lyžička, miláčik, - tíšila Jozefa jeho žena, Gabika.
- Nechaj to tak. Som si istý, že je moja!
- Nie je tvoja, mám ju predsa v dome odjakživa spolu s ďalšími rovnakými.
- Veď je to len jedna mizerná plastová lyžička, dočerta! – zamiešala sa do hádky Erika snažiac sa o jej ukončenie. – Nenechajme si kvôli nej skaziť príjemné popoludnie... Prosím.
- Nechaj to tak, ty sa tomu prd rozumieš, - zahriakol ju Ján brániac si svoju lyžičku. – Nestrpím, keď mi tu príde na návštevu človek, o ktorom som si myslel, že mi je priateľom, a bezdôvodne ma obviňuje z toho, že som klamár!
- Ja som predsa nepovedal, že si klamár, - bráni sa Jozef. – A keby som aj povedal, nebolo by to bezdôvodné, lebo tá lyžička je moja!
- Nie je.
- Je.
- Nie je.
- Je.
Ako dve malé deti. Čudné veci dokáže zmes horkokrvnosti a bojovnosti porobiť s človekom...
- No tak, nehádajte sa, - snažila sa ukončiť hádku Gabika, ale márne. Cítila sa pritom mimoriadne trápne, za manžela sa nesmierne hanbila.
- Už som ti vravel, aby si sa do toho nestarala. Som si istý, že táto lyžička je moja a nedovolím, aby mi ju tento somár ďalej držal u seba doma!
- Ja že som somár?! A že si privlastňujem tvoju lyžičku?!
- Ale no tak, už to zašlo naozaj priďaleko, páni, - tíšila situáciu tentoraz Erika. – Jano! Nechaj to tak, prosím ťa, keď Jozefovi na tej lyžičke tak záleží. Máme ešte ďalšie také isté, veľmi ťa prosím...
- Buď ticho, ženská! – kričal Ján, už neovládajúc svoj hnev. – Je to na mňa priveľa, keď ma hosť najprv krivo obviní a potom nazve somárom. To len tak nenechám!
- Ani ja to len tak nenechám. Tá lyžička je moja a ty si zlodej a navyše somár!
- Jozef, ihneď sa mu ospravedlni, - nabádala Gabika svojho manžela, ale úplne zbytočne. Aj ona aj Erika boli pri svojich bojovno-hlúpych manželoch úplne bezmocné.
- Nestaraj sa do toho!
- Tvoja žena má pravdu, mal by si sa mi ospravedlniť.
- Jano, preboha, nedráždi ho, lebo sa to zle skončí.
- Jozef, ukáž, že máš v sebe aspoň kúsok úcty a zdravého rozumu a nechaj to tak!
- Čušte! – zaznelo dvojhlasne od manželov. Aspoň v jednom sa zhodli.
- To sa mi snáď iba sníva, ste nevychovanejší a hlúpejší ako malé deti, preboha! Jozef, povedz mi, prečo som ti ťa vzala? – zúrila Gabika.
- Tvoj manžel je síce nevychovaný a hlúpy ale ja nie. Chcem počuť ospravedlnenie! – kričal Ján.
- Do mojej ženy neskáč, ty zlodej, lebo sa ti niečo stane! – zastal sa Jozef svojej ženy.
- Ale čo? A čo také sa mi môže stať?
Erika i Gabika bezmocne krútili hlavami. Ani jedna z nich akosi nemohla uveriť, že to, čoho boli svedkyňami, bola skutočnosť...
- Tak napríklad by sa ti mohlo stať, že by ti moja päsť vybila zopár zubov...
- Ty sa mi vyhrážaš?
- Možno áno, možno nie.
- Ale no tak, páni...
- Ty čuš, vravím ti už po stý raz! Buď konečne ticho a nemiešaj sa do toho, čomu nerozumieš! – zahriakol Ján svoju ženu. Potom sa obrátil k Jozefovi: - A je mi ľúto, že som ťa k sebe pozval, ty luhár a beznádejný imbecil.
- Ty si imbecil.
Dvojhlasné: - Nehádajte sa!
Dvojhlasné: - Buďte ticho!
- Toto je beznádejné... Poď, Gabika, nechajme tých dvoch našich kohútov, nech sa tú hádajú a trebárs aj pozabíjajú pre tú ich plastovú lyžičku.
Obe ženy vstali a beznádejne krútiac hlavami odpochodovali z obývačky. Nechali tam tak svojich dvoch manželov/deti nech sa tam ďalej v bojovnej nálade hádajú.
- Konečne odišli, - vydýchol si Jozef. – Už som bol z toho ich kibicovania chorý.
- Máš pravdu... Ako to ukončíme? – opýtal sa Ján so snahou o uzmierenie.
- Vezmem si svoju lyžičku a na hádku obaja zabudneme, - snažil sa problém vyriešiť Jozef.
- To teda v žiadnom prípade! – nesúhlasil Ján.
- A čo teda navrhuješ ty?
- Moja lyžička zostane u mňa a ty sa mi pekne krásne ospravedlníš. Až potom som ochotný na všetko zabudnúť.
- Za čo sa mám, preboha, ospravedlniť?
- Že za čo?! Za to, že si ma krivo obviňoval a urážal. Počúvam.
- To je úbohé, priateľ môj.
- Pokým tak neurobíš, nevolaj ma priateľ môj.
Konflikt znovu naberal na obrátkach, dva tvrdohlavé kohúty sa pomaly ale isto blížili k svojej záhube. A prečo? Pre červenú plastovú lyžičku...
- Tak potom ako ťa mám odteraz volať? Skúsim jedno oslovenie: Môj sused Kretén.
- To by stačilo! Vypadni z môjho domu. Okamžite.
- Idem s veľkou radosťou a svoju lyžičku si beriem so sebou.
- Nie je tvoja a nevezmeš si ju.
- Vezmem.
- Nevezmeš.
- Vezmem.
- Nevezmeš.
Ako detské áno, nie, áno, nie...
- Dobre teda, napokon múdrejší vždy ustúpi, - tíšil svoju zlosť Jozef. – No a že tým múdrejším som tu ja, nechám ti tú tvoju lyžičku, nech sa s ňou trebárs aj zadrhneš.
- Ty že si múdrejší? Ty? Kríženec dvojhlavej korytnačky a retardovanej muchy? Ty kus konského trusu?
- Dobre, presvedčil si ma. Svoju lyžičku si beriem so sebou, kamarát... vlastne môj sused Kretén.
- Vypadni!
- Veď už padám.
Jozef vstal, lyžičku si bral so sebou. Blížil sa ku dverám, keď mu jeho niekdajší priateľ skrížil cestu, s rozpaženými rukami sa postavil pred dvere.
- Nikam nepôjdeš s mojou lyžičkou! – vrčal Ján.
- Pôjdem kam chcem s mojou lyžičkou.
Obaja muži nezabudli zvýrazniť privlastňovacie zámeno mojou stojace pred podstatným menom lyžičkou.
Jozef si na zvýšenie významu svojich slov a na znak neústupčivosti strčil plastovú lyžičku do vrecka riflí a na prsiach si skrížil ruky. – Keď chceš, - povedal, - môžeme tu takto postávať hoci aj do tretej svetovej vojny, ja mám čas.
- Daj mi moju lyžičku a môžeš odísť.
- Ustúp od dverí a pôjdem.
- Ty... Ty... – Ján nenachádzal vhodných slov na pomenovanie svojho bývalého priateľa. Žiadne slovo, čo mu zišlo na um nebolo dosť výstižné, dosť urážlivé...
Následne Ján zovrel päsť pravej ruky a zmyslov zbavený sa rozbehol na svojho niekdajšieho priateľa...

Ako sa to celé skončilo?
V prvom rade, doteraz sa nezistilo, komu lyžička patrila. Ján si bol istý, že jemu, Jozef zas o tom, že jemu...
Jozef po útoku oslepol na jedno oko...
Ján sa po napadnutí a ublížení na zdraví dostal do väzenia...
S oboma sa ich ženy rozviedli...
Plastovú lyžičku nepoužíval ani jeden z dvojice, obaja chceli ukázať, že sú silnejší...
No a tak sa Vojna o plastovú lyžičku zapísala do dejín svojou tragikomickosťou a porážkou oboch bojujúcich strán...

napísanísané:: 17.10.2006

prečítalo:: 770 ludí