k6.sk - literárny server

Nie je dobré, keď má človek nepriateľov. Je ešte horšie, keď ich má toľko ako ja. A asi najhoršie je, keď sa vás jeden z nich pokúsi zabiť. Práve to sa stalo mne.
Dodnes neviem, ktorý z mojich nepriateľov – je ich nespočetne veľa – sa ma toho dňa pokúsil zabiť. Urobil to však dobre, istotne mal moju smrť dlho naplánovanú a len náhoda ma zachránila. Aj keď mi nie je jasná jeho totožnosť, je isté, že to je človek mimoriadne inteligentný, no zároveň podlý a mňa silne nenávidiaci.
Zabiť sa ma rozhodol nie veľmi originálne, aspoň ja si tak myslím. O tomto spôsobe umierania som čítal v dvoch – ak nie viacerých – poviedkach Edgara Allana Poea, v románe Roberta van Gulika a iste aj niekde inde, len si neviem spomenúť, kde presne. Smiešne je, že dotyční hrdinovia – ak sa dobre pamätám – nakoniec ani týmto spôsobom nezomreli. Tí, čo Poea čítali, asi vedia, akú smrť mám na mysli. Uňho to síce súvisí s katalepsiou, ale to je vedľajšie. A tí, čo zatiaľ nevedia, o čom píšem, sa to z príbehu – ak ho budú ďalej čítať – dozvedia.
Môj nepriateľ iste pred svojim činom poznal dobre nielen moju povahu. On poznal aj moje zvyklosti a návyky. Celé dni ma musel sledovať, lebo poznal moje denné činnosti a tiež správne predpokladal, ako po jeho prvom kroku zareagujem.
Vracal som sa domov. Bola tma a nad zemou sa vznášala nepríjemná hmla. Vidieť sa dalo vďaka pouličným neónovým lampám, slabému svitu mesiaca a horiacim sviecam na cintoríne. Išiel som pešky. Vo vrecku kabáta som si niesol revolver. Rukou som ho tam stískal, dával mi pocit relatívneho bezpečia. Večer na ulici človek nikdy nevie, čo sa mu môže stať. A tobôž to nevie súkromný detektív, čo rozvrátil kopu manželstiev, usvedčil zopár zločincov – ktorí sú už naspäť na slobode, čakajú na pomstu. Prirodzene, toto nie je všetko, za čo ma mohli ľudia znenávidieť – a boli takí milí, že to zjavne aj urobili.
Tak, ako každý večer čo som sa takto vracal domov, cesta aj chodník – až na pár výnimiek – boli úplne nevyužité.
Zrazu som začul kroky – rýchle kroky, náhlivé kroky. Beh. Prichádzal ku mne zozadu. Skúsenosti mi vraveli, že sa jedná buď o človeka samotára a športovca v jednej osobe, alebo išlo o čosi zlé. Moja lokalizácia v nie práve najlepšej štvrti mi našepkávala, že druhá alternatíva je správnou. A k tomu istému sa prikláňal aj mráz, čo mi prebehol po chrbte a zježené chlpy na rukách.
Otočil som sa, až keď bolo neskoro.
Tvár človeka zakrytú pančuchou vidím v mysli doteraz, ale stále neviem, kto to je. To však nie je dôležité. Dôležitý bol jeho veľmi dobre premyslený čin, hoci na prvý pohľad by sa zdalo, že šlo výlučne o primitívnosť oného jedinca.
Keď som zastal, bol asi dva metre za mnou. Keď som sa otočil, už skákal a keď som na moment zazrel jeho telo, pravou nohou ma silno kopol do kolena, až mi v ňom puklo. Spadol som na zem. Ako píšem, iste by sa i vám zdalo, že šlo len o primitívnu radosť robiť zle. Ako dokáže takéto zdanie mýliť, však? Rovnako zmýlilo aj mňa, prirodzene, že som sa nazdával, že šlo len o to. Pochytila ma neopísateľná zlosť. Chcel som tomu bastardovi prinajmenšom vybiť všetky zuby a dolámať mu všetky kosti v jeho idiotskom tele. Tiež aj horšie veci, ktoré radšej neuvediem. U človeka mojej povahy zbytočné písať.
Ako som kľačal na chodníku, z vrecka som pomaly vytiahol revolver. Keď ho môj nepriateľ zazrel – hoci dnes viem, že nielen preto -, dal sa na útek. Šprintoval nazad, odkiaľ prišiel a práve, keď som naňho namieril, zahol doľava a stratil sa mi z dostrelu na území cintorína. Miesto pripomínajúce smrť a všetko okolo nej, no rovnako aj miesto zrodu nového života, ako o ňom spievajú niektoré pesničky. „I was born on the cemetery...“
Pokúsil som sa vstať. Podarilo sa mi to na prvý pokus. Rovnako rýchlo som si tiež overil, že som dokázal aj chodiť. Nie síce rýchlo a tobôž nie behať, ale chodiť áno. Pustil som sa smerom, ktorým mi ten bastard ušiel. Revolver som držal v ruke, skrytý vo vrecku. Asi dvadsať metrov, ktoré som zdolal z miesta útoku k bráne, som zvládol viac-menej v poriadku a bez väčších bolestí. Napokon, cítil som toľkú zlosť a nenávisť, že miesto na iné city a pocity nezostávalo.
Vstúpil som na územie zaváňajúce prítomnosťou smrti a zbežne si ho prezrel. Hľadal som hocijaký pohyb – a veru, aj som ho našiel. Iste to bol pohyb človeka. Nemohol som po ňom však strieľať z dvoch dôvodov. Neodrádzala ma skutočnosť, že by som zabil. Veď napokon, zaslúžil by si to. Dva háčky spočívali v niečom inom. Po prvé, mohol to byť aj niekto iný ako môj nepriateľ a po druhé, vzdialenosť nás deliaca bola na prípadnú streľbu priveľká. Mierne pokrivkávajúc som sa dal úzkym chodníkom vedúcim pomedzi hroby smerom k neznámemu.
Videl som ho dlho. Škoda len, že stále približne z rovnakej vzdialenosti, nakoľko to, čo som ja k nemu postúpil, to sa on odo mňa vzdialil. Stále som si navyše nebol istý, či to bol naozaj útočník.
Mierne ma znepokojilo, keď mi tmavá silueta neznámeho zmizla z dohľadu, splynula s mĺkvym okolím. Razom som precítil tú smrť, čo ma tam obklopovala zo všetkých strán. Zlosť mierne ustúpila a v mojom vnútri sa objavilo miesto pre strach.
Miesto východu som si po chvíli uvedomoval len hmlisto. Zašiel som priďaleko. Už mi na cestu svietila len luna a veľmi malý počet plameňov horiacich sviečok. Kráčal som bahnitým chodníkom obklopený stovkami – ba tisícami – mŕtvych. A kdesi tam sa ukrýval neznámy útočník, zahalený v tme a hmle.
Doslova som blúdil. Napätý som mal nielen zrak, ale rovnako aj sluch. Očami som nezazrel žiaden pohyb, ak nerátam vlastné. Ušné bubienky zachytili len ničivé ticho občas prerušené vánkom vetra a jeho dôsledkami v podobe šuchotu listov na stromoch. A za niekoľko minút ho tiež prerušili zvuky vydané človekom a nie mnou. Pochádzali však akoby odnikadiaľ a teda zákonite aj odvšadiaľ. To, že som stratil akúkoľvek predstavu o útočníkovom vtedajšom mieste pobytu, ma čoraz viac desilo a miatlo. Mohol byť kdekoľvek, dokonca už aj mimo územia nemých tiel skrytých v zemi. A tiež mohol byť – tma a hmla mu to úplne dovoľovali – len pár metrov odo mňa.
Žiaľ, neskoro som zistil, že to druhé bola pravda...
Začul som zvuk. Iste ho vydal človek a iste nie ja. Blízkosť, z akej ku mne prišiel, ma síce neprekvapila, no tak vydesila, až som ostal úplne onemený, nezmohol som sa na jediný pohyb. Zvuk prichádzal z miesta pár metrov po mojej pravici.
Keď prvotná hrôza ako-tak opadla, obrátil som svoju hlavu tým smerom.
Nestihol som vykríknuť. Nestihol som sa pomodliť. Nestihol som nič povedať. Nestihol som vytiahnuť zbraň a už vôbec som nestihol ju použiť. Nestihol som úplne nič.
Mimoriadne silný, tupý úder železa rýľu na moju tvár bol pre mňa porovnateľný s Černobyľom. Bác. Jedna rana, ktorá ma skolila na zem – hoci to sa už iba dovtipujem, nakoľko moje vedomie bolo v tú chvíľu na hony vzdialené od tela. Pred očami sa mi zahmlilo, sluch takisto vypovedal svoju funkciu.
Čiastočne som začal opäť vnímať, keď ma vláčil po zemi – hoci neviem, ani len netuším, koľko času dovtedy ubehlo od zdrvujúceho úderu. Síce som stále nič nepočul a nevidel, cítil som a vnímal.
Teda som ešte žil.
Cítil som hroznú bolesť, uvedomoval som si niekoľkonásobné zlomeniny lebky na celej tvári a niekoľko vybitých zubov, ktoré som cítil až kdesi v hrdle. Tiež som cítil na chrbte, ako sa mi o niečo trel a tam som dospel k záveru, že ma ťahal po zemi. Zvláštne... Práve som napísal, že som „dospel k záveru“, hoci som vtedy absolútne neuvažoval. Veď som len prijímal skutočnosti ako vo sne. Nezamýšľal som sa. Bol som pasívnym pozorovateľom deja. Deja, ktorého som sa síce zúčastňoval, no nemohol som doň nijakým spôsobom zasiahnuť, nejako ho ovplyvniť. Nemohol som spraviť jediný pohyb. Jediné, čo som mohol – vnímať svoju blížiacu sa smrť. Ako v zlom sne, ibaže ešte horšie, lebo toto bola tvrdá realita a nie nejaký blbý sen.
Potom som si náhle na krátky okamih uvedomil, ako som letel. Hneď, asi po sekunde som tvrdo dopadol na čosi tvrdé. K obrovskej bolesti hlavy sa pridali ďalšie v oblasti pravého boku a chrbta, na ktoré som dopadol.
Následne som počul – už mi opäť fungoval sluch – ako niečo do niečoho zapadlo. Tiež som vnímal aj očami, hoci boli zavreté. Absolútna tma, ako som sa predtým nazdával, sa zmenila na ešte temnejšiu.
Potom som dlho počúval zreteľné zvuky, ktoré som vedel identifikovať až neskôr. Periodicky sa opakovali, útočili na mňa, na moje uši, dráždili ich a vysmievali sa im, že nevedeli, čo tie zvuky spôsobovalo. Ako však píšem, neskôr som sa to dozvedel.
No ešte predtým som zasa stratil schopnosť počuť, vidieť a aj moje vedomie znova odletelo kamsi do výšin a diaľav.

Prvé, čo som po prebudení vnímal, bola neskutočná bolesť. Zapríčinila to predovšetkým hlava, no v úsilí pripraviť mi čo najväčšie mučenie jej pomáhali aj zvyšné časti môjho dobitého tela.
Uvedomil som si, že mi fungoval sluch, hoci som nič nepočul – naokolo som ani nemal čo počuť. Pomyslel som si, že ak otvorím oči, možno uvidím aj niečo inšie ako tú všemocnú tmu. A hoci som ich otvoril, neuvidel som nič iné, čo by som predtým nevidel. Obklopovala ma čierno-čierna temnota.
Zistil som, že som sa mohol hýbať – a zároveň istým spôsobom aj nemohol. Nechápete? Vysvetlím. Moja myseľ dokázala rozkázal telu, aby vykonalo pohyb, to áno. Lenže telo ten pohyb nemohlo poriadne vykonať z dôvodu obmedzeného priestoru naokolo. Bol natoľko tesný, že som sotva mohol pohnúť rukou, nohou alebo hlavou. Hocičím.
Začal som sa mykať, trhať. Kopal som a búchal v úsilí sa vyslobodiť z malého priestoru. A hoci som sa vyčerpal, nepomohol som si. Výsledok to prinieslo len jeden. I to negatívny. K starým modrinám a zlomeninám pribudli nové a rozdráždil som staré, to bolo všetko, čo som dosiahol.
Cítil som svoj koniec.
Pochopil som, že sám sa zachrániť nemôžem. Čakal som, že ma príde niekto zachrániť, že niekto objaví môj nový hrob, alebo sa ukáže, že to bol len nevydarený žart. Nie. Nevedel som, koľko času som tam strávil, nemal som to podľa čoho určiť. Nemohol som sa hýbať, začalo ma smädiť a pocítil som hlad, čo však bolo nič oproti bolestiam spôsobeným nedostatkom kyslíka. Opúšťali ma aj duševné sily a v istom momente som vedel, že ak ma vtedy niekto nezachráni, zomriem.
A ak som v úvode napísal vetu – a ja som ju napísal -, že „Urobil to však dobre, istotne mal moju smrť dlho naplánovanú a len náhoda ma zachránila.“, tak som klamal. Presnejšie, časť bola pravdou, časť klamstvom. Prvá časť, od „Urobil“ až po „naplánovanú“, je pravdou. Skutočne to musel mať veľmi dobre naplánované a aj prevedenie sa mu, žiaľ, podarilo na jednotku. V druhej časti onej vety som ale bezbožne klamal. Nezachránila ma žiadna náhoda. A ani nič iné...
Zaživa ma pochoval v dobre pribitej truhle na cintoríne. Nik ma v nej nenašiel a nik ma nezachránil. Moje telo je ešte stále pochované pod zemou v bezmennom hrobe na cintoríne. Len ja, duch, som sa vrátil napísať o mojich posledných hodinách života.