Neskutočná skutočnosť

autor:: Barbara Anjela

rubrika:: psycho

Obklopilo ma ticho. Ničivé ticho, ktoré sa nedalo prerušiť. Otvorila som ústa že vykríknem, ale v tej chvíli mi niečo vrazilo medzi zuby a zabránilo v pokuse naplniť moje uši nejakým zvukom.
Pohltila ma tma. Keď som chcela spraviť krok vpred, tupý náraz do hrude ma zhodil dozadu a ja som pristála na... Čo to dopekla je?! Spýtala som sa samej seba a využila hmat k skúmaniu neznáma.
Zaborila som dlane do mäkkého materiálu a cítila som tenké nitky, obmotávajúce sa okolo mojich prstov.
Vlasy??? Zaskučala som a snažila sa pohnúť. Nedalo sa. Dá sa snáď toľko bezmocnosti vyjadriť slovami?
Na opačnom konci miestnosti (?) zasvietili dve drobunké svetielka. Niekto tam bol. Hľadel/a na mňa očami plnými zlosti a nenávisti a smútku? Ťažko povedať na tú vzdialenosť...
Znovu som sa pokúsila zodvihnúť. Niečo na mňa dopadlo. Niečo? Niekto.... Alebo sa mŕtvola už považuje za vec? Vážne neviem.... Teraz nie som schopná uvažovať čisto a logicky.
Po správnosti by som mala v dôsledku toho, že tvár ženy, ktorá už nie je asi pár týždňov medzi živými (súdiac podľa hnilobného zápachu), sa takmer dotýka tej mojej, panikáriť a snažiť sa odtiaľ dostať... No má to vôbec zmysel?
Jej ruky ma nejakým, mne neznámym spôsobom, objali okolo pliec a celou svojou váhou ma tlačila hlbšie medzi ten humus.
Budem vracať. Nie za chvíľu. Teraz...
A je to. Moc to tu nepridalo na atmosfére a už vôbec nie, na dýchateľnosti tohto kvázi vzduchu presýteného všetkým možným, okrem kyslíka. Ako sa mi tak zdá...
Uf ide to na mňa znovu! Je možné aby som vyvrátila aj to, čo som nikdy nejedla?!
Koniec úvah. Tie oči sa ku mne blížia. Teda určite majú aj svojho nositeľa, ale ten nanešťastie nežiari a tak tie minúty čakania môžem prežiť len v dohadoch. Môžem? Presnejšie povedané musím...
To je... To.... Okolo zápästia ma uchopila zakrvavená ruka a pomaly mi pomohla na nohy (popri tom ma zbavila aj tej ohavy čo na mne „odpočívala v pokoji“)... resp. ma ťahala za sebou.... Kam? Nevedno.
Bosé chodidlá sa mi zabárali hlboko do tých chumáčov s ľudských pozostatkov. Šteklilo ma to. A zároveň to vo mne vyvolávalo odpor.
Otázky typu – Prečo? Kedy? Ako? – neboli namieste. Rýchlo som pochopila, že TU neplatia žiadne pravidlá. Neexitujú hranice, morálka... nič. Prázdno. To je to, čoho je tu dostatok.
Aj myseľ mám ako vygumovanú.
Spomienky? Neexitujú.
Sny? To čo je?
Minulosť mi vzali. Prítomnosť mi zničili. A budúcnosť? Pchá. Nad tou sa môžem zamýšľať až vtedy, keď objavím podstatu tohto miesta.
Niečo sa mi obtrelo o lýtko. Dieťa?!
Ach nie.... nie.... nie......prosím už dosť!
Zrazu padla hustá hmla a mojím krehkým telom prešla ako ľadová smršť.
Vlhký vzduch sa mi splietal z vlasmi.
Kvapky vody mi stekali po tvári smerom k hrdlu. Jedna z nich si našla cestu do môjho výstrihu a príjemne ma schladila.... Nie len schladila.....
TO čo ma viedlo až do tejto chvíle sa vyparilo rovnako rýchlo, ako hmla.
Znovu neprekonateľná tma.
Znovu som ostala sama.
Sama? Nie tak celkom....

Pravidelné kroky, ktorými som prechádzala cez toto peklo, sa zmenili na rýchle spätkovanie.
Snažila som sa ujsť pred tým, čo ma čakalo....
A neminulo.
Sklenná tabuľa a výjav za ňou.
Moji rodičia.
Moji rodičia sediaci v miestnosti pripomínajúcu obývačku a vyzerali celkom pokojne.
Nejaký chlap im podal poháre s priesvitnou tekutinou.
Predpokladám že s alkoholom.
Tvár som mala pritlačenú na skle.
Prečo ma nevidia?! Čo sa tu deje?
Ach...
Padli na zem. Najprv otec. Hneď za ním matka.
Mŕtvi? Neviem....
A ba... mŕtvi.....
Ten chlap do nich kopol. A oni nič.
Chlad obostrel moju myseľ. Moje srdce. Moju dušu.
Začala som sa posúvať pozdĺž steny, ktorá delila mňa od nich.
Snažila som sa od toho všetkého odosobniť, ale šlo to len veľmi ťažko.
Nie!
Prosím nie!
Ďalšia miestnosť.
Ďalší ľudia.... Môj brat a jeho priateľka. Zároveň i moja najlepšia kamarátka.
A ďalší muž. Ďalšie poháre. A ďalšia smrť.
Slovo samota naberalo nové rozmery.
Desilo ma, že môžem nájsť ešte niekoho...
Z hrdla sa mi vydral pazvuk plný hrôzy. Pazvuk raneného zvieraťa.
Môj milovaný.... najmilší.... môj priateľ!
Aj jeho mi vzali!
A ja som sa mohla len nečinne prizerať!
Krv mi v žilách priam vrela. Slzy mi stekali po tvári.
A výkriky sa mi drali z útrob trýzneného tela.
Z úst sa mi vyvalila krv. Nechala som ju voľne stekať. Hlavou som sa snažila preraziť bariéru, ktorá mi nedovolila posledný krát poláskať to chladnúce telo patriace mužovi, ktorý si s sebou odniesol moje srdce.
Kdesi v diaľke som začula niečo/ niekoho zavýjať.
Telom mi prebehla triaška.
Niečia ruka ma zrazila na kolená.
Sluch mi preťal diabolský smiech.
Vyrazilo mi dych.
Chcela som niečo povedať...
Chcela som sa rozlúčiť....
Chcela som žiť... zmeniť svoj život.... zachrániť životy iných....
Chcela....
Ale musela som zomrieť.
Aby som to pochopila a pochopila i význam tohto miesta.

napísanísané:: 7.10.2006

prečítalo:: 1202 ludí