neab

autor:: neab

rubrika:: poviedky

Na pohreb prišli všetci moji spolužiaci. Júlia sa musela v truhle obracat už teraz a to ju ešte ani nespustili do hrobu. Stál som s ......... a Terezou úplne pri jame, ale s jej rodičmi sme nechceli prehodiť ani slovo; no keďže sa patrilo povedať aspoň úprimnú sústrasť, podávajúc obom ruky som im kondoloval. Inak si z pohrebu veľa nepamätám. Záhada, ako ľahko zabúdam na podobné situácie. Skôr mi to celé prišlo ako zbytočná a hnusná procedúra a navyše, júlia pre mäa bola mŕtva už dávno. Prežíval som skôr pocit hnevu ako žiaľ. Rozzúrila ma prítomnosť kňaza. Vôbec som netušil, že v našej dobe je niečo také, ako prítmnosť kňaza na pohrebe, nevyhnutné. Premýšlal som nad tým, či je tu len na naliehanie Júliinej matky, alebo si svoju prítomnosť vynútil sám. \"Kriste Spasiteľu,\" povedal, \"ktorý si bol vyvýšený k pravici svojho otca, prines k svetlu večnému toto telo a dušu túto.\" Začal som sa potichu smiať. Potom povedal niečo o tom, aký veľký je Náš Pán (v mojej pamäti bol naozaj veľký a mramorovo chladný) a čo sú popri ňom Mohamed a Buddha, keď ani jeden z nich nevstal z mŕtvych. Ľudia, pomyslel som si. \"Kriste spasiteľu,\" pokračoval, \" Ty, ktorý si bol a ukrižovaný umrel a na tretí deň vstal z mŕtvych...\" Teraz mi už všetko prestalo dávať zmysel. Nič z toho, čo sa dialo okolo nás ( ......... a Tereza ma chytili pod pazuchy a pomkli sa ku mne) nemalo s Júliou, akú sme poznali nič spoločného. ľutoval som, že sa stala obeťou jednej z mojich intríg, keDˇsom prekazil jej tajnú lásku a vidinu toho, že by si niečo začala s ******, o ktorého mala záujem, obvinením z jeho homosexuality - no, ale ve´d to sa nakoniec potvrdilo) a že som jej nedoprial to šťastie ( ak to pre ňu znamenalo stať sa šťastnou) začať si s ním (k čomu by podľa mňa aj tak nedošlo) a možno som ju pred tým hovädom len uchránil, pomyslel som si - a je možné, že som ju ukrátil o niečo, čo jej možno bolo súdené... Ale nebolo!
Premýšlal som nad tým všetkým a nútilo ma to spomínať na naše popoludnie v parku, na naše zoznámenie, na moje zoznámenie sa s MArie, na Júliin odchod, na to, ako mi ju MArie nahradila (ak sa to tak dá povedať), na Marie-ino opovrhnutie mnou, na ******** a naše latentné hry a na Manola a popoludnie na útesoch a na moje prvé lásky, keď som v kostole Božského srdca pchal malej R. do riti jazyk - celý môj život sa mi predostrel pred očami ako oráčina za plotom cintorína. O pár dní na ňu priletia krkavce, aby boli bližšie k domom, ako keby som mal v jame spočinúť ja a nie rakva, ktorú priniesli a my sme vykročili v rade za ňou, tam, kde malo Júliino telo zostať ležať nastálo. Predstavil som si tú obrovskú zimu v zemi - ale nakoniec, my živí sme ešte mladý! Pozrel som sa na ........., ktorá hrozne plakala a na Terezu, ktorá plakala ešte viac.
Privrel som oči. Vôbec som nemal potrebu plakať a dokonca - to, čo ma robilo smutným nebol fakt, že Júlia je mŕtva, ale fakt, že všetko okolo ma núti byť nešťastným. Snažil som sa privolať spomienku na niečo prijemné a potom som sa do nej úplne ponoril. Predstavoval som si Livorno, tú noc, keď v noci zaklopal na moje okno Manolo - opravár lodí zo susednej dielne. A ja som čakal ......... (teraz stále plakala a už nemala nič spoločné s .........., s ktorou sme trávili sprázdniny v Livorne) a namiesto nej prišiel on, a ukázal mi, čo je to sex. Čo ostatne možno očakávať od človeka, prvá spomienka ktorého je bitka jeho matky od jeho vlastného otca?
A nakoniec, všetko to boli len ilúzie, ilúzie smútku a rozkoše! nakoniec si všetky svoje ilúzie zavesíme na hroby a pod ich ťažobou sa z nás bude stávať súčasť prírody, ktorej sme sa ako rod vzopreli. Pôdne procesy nám pripravia jediné možné dôstojné lôžko a možno to bude tá najmäkšia posteľ, v akej sme kedy ležali a tam sa z nás stanú červy a stromy a zvieratá a nakoniec sa možno znova vrátime do svojich tiel, ktoré zasa budeme môcť považovať za chrámy hodne obdivu vystavovať ich na oči, v ohromení ich závidieť iným, a povyčovať ich nad ďalšie, a tam niekde v nejasnej budúcnosti mono znova objavíme chlípnosť našej podstaty.

napísanísané:: 3.10.2006

prečítalo:: 1123 ludí