***
autor:: snoopy
rubrika:: haluze/blbosti
Cesta do pekla
Na hlave mám cudziu svätožiaru,
tlačí ma,
akoby mi z čela pučali rohy
Topánky klopkajú čertovými kopýtkami
po dlažbe z dobrých úmyslov,
Tak to už býva,
keď sa snažíš žiť
cudzie sny
Na hlave ma tlačí cudzia svätožiara,
tá moja už odpočíva v pokoji
***
Máš oči plné dymu,
cudzích miest
a cudzích žien.
Už zase sa sama
seba pýtam, prečo ťa
vlastne milujem.
O otázkach
Je vo mne ešte veľa prázdna,
veľa vecí bez mena,
krehkých, neviditeľných,
ešte nezrelých
Všetci sa ma stále pýtajú:
Čo sa to s tebou deje?
Vždy mám takú strašnú chuť
vykríknuť, že: HOVNO!
Ale nikdy nenájdem odvahu.
A tak márne hľadám slová,
zamieňam pojmy,
popisujem nepopísateľné.
Potom to u mňa vyzerá
ako v opustenom dome
po nájazde vandalov
Nečitateľné nápisy,
ktoré chceli byť vetami,
slová, slová, slová.
To podstatné kamsi ušlo
pred hlúpymi otázkami.
A tak sa ešte stále hľadám.
Nepýtajte sa prosím...
O poézii
Fascinujú ma básnici
na verejných čítaniach.
Rozprávajú, vysvetľujú.
akoby sa ospravedlňovali:
Prepáčte, že píšeme.
Vieme, že to nechápete.
Je to taká zvláštna porucha.
Na psychiatrii to zatiaľ neliečia,
ale čochvíľa isto budú...
Ak sa ja raz postavím pred ľudí
a vyzlečiem sa z kože,
ak raz nájdem tú odvahu,
dôverovať davu -
Chcem sa spoľahnúť
na ich duše, oči, uši...
Bude na nich čo si vyberú:
Kamene, či slzy.
O čísle 2
Vo svete komunikačného boomu,
pri všetkých tých jednotkách a nulách,
stalo sa číslo DVA
zúfalo nemoderné.
Vravíš, keď odchádzaš...
Na hlave mám cudziu svätožiaru,
tlačí ma,
akoby mi z čela pučali rohy
Topánky klopkajú čertovými kopýtkami
po dlažbe z dobrých úmyslov,
Tak to už býva,
keď sa snažíš žiť
cudzie sny
Na hlave ma tlačí cudzia svätožiara,
tá moja už odpočíva v pokoji
***
Máš oči plné dymu,
cudzích miest
a cudzích žien.
Už zase sa sama
seba pýtam, prečo ťa
vlastne milujem.
O otázkach
Je vo mne ešte veľa prázdna,
veľa vecí bez mena,
krehkých, neviditeľných,
ešte nezrelých
Všetci sa ma stále pýtajú:
Čo sa to s tebou deje?
Vždy mám takú strašnú chuť
vykríknuť, že: HOVNO!
Ale nikdy nenájdem odvahu.
A tak márne hľadám slová,
zamieňam pojmy,
popisujem nepopísateľné.
Potom to u mňa vyzerá
ako v opustenom dome
po nájazde vandalov
Nečitateľné nápisy,
ktoré chceli byť vetami,
slová, slová, slová.
To podstatné kamsi ušlo
pred hlúpymi otázkami.
A tak sa ešte stále hľadám.
Nepýtajte sa prosím...
O poézii
Fascinujú ma básnici
na verejných čítaniach.
Rozprávajú, vysvetľujú.
akoby sa ospravedlňovali:
Prepáčte, že píšeme.
Vieme, že to nechápete.
Je to taká zvláštna porucha.
Na psychiatrii to zatiaľ neliečia,
ale čochvíľa isto budú...
Ak sa ja raz postavím pred ľudí
a vyzlečiem sa z kože,
ak raz nájdem tú odvahu,
dôverovať davu -
Chcem sa spoľahnúť
na ich duše, oči, uši...
Bude na nich čo si vyberú:
Kamene, či slzy.
O čísle 2
Vo svete komunikačného boomu,
pri všetkých tých jednotkách a nulách,
stalo sa číslo DVA
zúfalo nemoderné.
Vravíš, keď odchádzaš...
napísanísané:: 26.9.2006
prečítalo:: 1372 ludí